Po desiatich minútach ma domáci opúšťajú, určite ich vyprevadilo zúfalstvo v mojich očiach. „Áno, si v riti, a to v poriadnej. Toto bol totiž posledný autobus, ktorý chodí na smer Koniec sveta. O hodinu je tma, už teraz je taká zima, že ti nepomôže ani spacák. Veď sa kukni na ten opar, čo sa znáša z hôr, tu sme v inej výške," ožíva vo mne strach. Vyháňam ho, nech ide kadeľahšie, a zapínam rozum. V prvom rade sa obliekam. Z neďalekého briežka ma pozorujú pastierikovia dobytka. Tvárim sa, že si idem odfotiť mikrokostolík, ktorý tu majú, ale v skutočnosti sa rozhliadam, kde by sa dalo v najhoršom prípade prespať. Nachádzam opustený prístavok, ktorý je z jednej strany otvorený. „To by sme mali," vravím si, „ale teraz treba začať prosiť tam tých hore o kladné vyriešenie situácie a nerozmýšľať nad krajnými možnosťami. Určite sa nájde nejaký domáci, ktorý ma za pár dolárov uloží do chlieva, ale o tomto budem uvažovať až ako o poslednom," prebúdza sa vo mne bojovník.