Pred rokom nebolo tak príjemne. Dlhé cesty autobusom, vždy len s jednoutaškou, nikde doma. Zima vtedy prišla skoro, aj do niektorých vzťahov.Nestihol som sa pripraviť na to, že aj niektoré vzťahy v novembri odkvitnú, opadajú, neskôr zamrznú.
Zato tento rok kvitlo pomenej ale neustále. Aj teraz, pred odchodom,zas na jeseň. Plno žltej farby, ale tej jesenne žltej. Lipa pod mojímoknom zažívala opäť jeseň, opäť bola nádherná. Jej farby počas rokauchvátili moje myšlienky, podobne ako teraz. Ochladilo sa, okno trebazatvárať, a tak už nepočuť ráno vietor v jej lístí. Asi mi bude veľmichýbať. Nebudem si ju fotiť, radšej sa na ňu prídem občas pozrieť. Ajkeď tu už nebude nikto zo známych, po rokoch. Toto miesto je môj"genius loci", výnimočný priestor aj kvôli nej. Dovolí mi dotýkať sajej, len keď odhodí lístie, vtedy je koruna mne na dosah. Aké zvláštne,že len keď ona padne na zem, ja sa jej priblížim. Zakvitli aj vzťahy,pomenej, ale s jeseňou neodpadli a snáď ani nezamrznú.
Pred rokom ma samota prekvapila. Teraz už o nej viem, naučili sme sažiť spolu. Niekedy sa na seba nepozeráme, akoby sme sa urazili, potomsa na ňu teším. Obdaruje ma intimitou, úctou, mlčaním ... dovolí minačúvať aj bláznovstvám mojej duše. Asi k sebe patríme. A teraz mi juchcú vziať.
Keď sa farby týchto dní predvádzali vo svojej kráse, nemal som čo napísať.
