Neviem, čo robí choroba s ľuďmi, ale vytvára asi nejaké zázračné metódy, čo na mňa zaberajú. Je jedno, či som chorá ja, alebo iná osoba. Z "bacilonosičov"vyžaruje fluidum a hotovo. A nemyslím len to kvapôčkové :)
Včera som bola s Maťkom. Ešte stále je chorľavý, má hnisavú angínu. Dúfam, že mi odpustí, že tu zverejňujem jeho nákazu.. Práve voniam červený valcovitý vankúšik, ktorý som dostala od neho ako červenkastú sadu na meniny. Spomínam na udalosti, čo mi pohli dušou. A poviem vám, mňa dojať nie je také ľahké. Skôr rozosmutníte ľad ako mňa.
Šli sme do väzenského podniku pod terasou. Dali sme si čaj. Maťo čierny, ja zelený. Vyžmýkali sme si do toho citrón (ten môj prskal pod drťou pravačky-chcela som napodobniť starú reklamu na kofolu;) , pridali med. Ostávalo nám len zaplniť chvíľku času, kým bude čaj akurát a neobarí špičky jazykov. Rozprávali sme sa o všeličom možnom i nemožnom, nič nezvyčajné. Medzitým pár pusiniek. Takých letmých. Strašne to lákalo dotiahnuť ich. Ale angína je raz a navždy angínou. Túžba bola však silnejšia ako rozum. Ovládla situáciu. Bozky sa už nedali zastaviť. Vlastne.. nikto z nás to ani nechcel.
Moje ušné bubienky zachytili šepot. Mužský šepot. Príťažlivý, až nezdravo hriešny. Bol to okamih, ktorý tomu chlap(c)ovi možno nič nedá, ale tej žene, poslucháčke, dá všetko. Nahradí romantické básne, zloženie skladby iba pre ňu, úchvatné darčeky. . K hlasu, čo ma opantal sa pridal on. Tak krásny, nežný a zároveň vášnivý.. bozk. Asi môj najkrajší za 19 rokov strávených na tomto svete. A čo bolo neuveriteľnejšie, rozplakal ma. Nevedela som udržať slzy na uzde, a plakala som. Jemne, ale predsa. Maťko si to všimol. Slzy šťastia ho prekvapili. Vraj ešte nikoho nedojal k slzám.. Tie slzy však neboli prejavom smútku, trápenia, bolesti. Ale neskonalej lásky a zážitku, ktorý sa mi vryje do pamäti. Raz o tom snáď budem rozprávať vnúčatám sediac na hojdacom kresle, a vidieť ich iskričky v očiach, čo úporne sledujú kútiky mojich očí. Tie sa zaligocú.. akoby to bolo dnes.
