Nerada počúvam cudzie rozhovory, viem, že sa to nesluší. Ale tá žena stála hneď vedľa mňa a bolo ju dosť počuť, aj keď ste nemali záujem. Ako tak nad tým rozmýšľam, na charitu som prispela. Neraz. Osobne však dávam prednosť priamemu kontaktu s organizáciou, ľuďmi, ktorým chcem pomôcť. Viem, kam a komu sa peniaze dostanú, ako sa využijú.
Na bývalej škole sa každé Vianoce organizovala zbierka pre jeden detský domov na Slovensku. Študenti mohli priniesť hračky, ovocie, sladkosti, knižky a pod. Podľa mňa výborný nápad. Nevynechala som ani jeden rok, aby som niečo nedarovala týmto deťom. Kamarát mi nedávno vravel, že oni berú len nové hračky. Asi preto, aby predišli tomu, že rodičia sa chcú zbaviť hračiek, ktoré deti doničili a už sa s nimi nechcú hrať. Celkom chápem ich prístup, domovy nie sú skládka odpadu a nepoužiteľných predmetov.
Keď som bola malá, otec mi vravel, že charity si berú veľkú sumu pre seba. Takže vlastne nikdy neviete, kam vaše úspory poputujú. Či zamestnancom charity, alebo tým, ktorým je zbierka určená. Je to 50:50. Preto radím iným, peniaze nepúšťajte z ruky bezhlavo, radšej to vyriešte osobne a budete si istý.
Uznávam také zbierky ako na Deň narcisov. Je to dobre premyslené. Študenti si oddýchnu od školy, rozdávajú žlté kvietky, aby pomohli iným a ľudia radi prispejú na dobrú vec. Narcis si pripnú na bundu, aby každý vedel, že už darovali svoju čiastku z výplaty pre chorých. Samozrejme nenosia ho pre ten účel, aby sa pochválili, skôr ako znak ľudskosti.
Vo svojich základoškolských časoch (okolo prvej triedy) som chodila na liečenie do Šamorína, a z vlastnej skúsenosti viem, že najviac poteší deti s akýmikoľvek poruchami, ak sa im venujete. Niet nat živý kontakt.
A čo vy? Prispievate? Viete, nemusí každý prispieť..
