Sama som pri tom, ako Oto skáče, potom vyjde hore schodmi a je fit. Na chvíľu stratí rovnováhu a cítim ako ho to zlomilo. Keby som ho nepodoprela, spadol by. Aj tak však nechápem, prečo robí takéto veci.
Ráno sa dozvedám ,že Oto je mŕtvy. Prichádzam na osudové miesto a on tam leží. Je to strašný pohľad. Oči má prevrátené dohora, nohy skrivené. Tráva pod ním sa mi zdá byť zelenšia ako inokedy.
Za chatou sedia všetci pod stromami a plačú. Srdcervúco. Plačem tiež. Nemôžem tomu uveriť. Chcela som mu toho toľko ešte povedať.
Muž na mňa od chrbta prehovorí: "Rozprávala by si sa s ním, aj keby bol čiernobiely?"
Nachvíľu zaváham. Otázka sa mi nezdá byť čudná, skôr odpoveď. "Áno." odvetím s tichým posmrknutím.
Oto sa predo mnou zjaví. Je naozaj čiernobiely. Postupne sa však mení na farebného Ota. Pri ňom sa poslušne obšmieta vlčiak. Tento obraz poznám. Videla som ho na fotke tesne pred tým, ako som sa dozvedela, že čo sa stalo.
Pretieram si oči. Mám snáď halucinácie? Nie. Naozaj stojí predo mnou. Je živý.
"Miška.." osloví ma.
V tom momente mu padám na kolená. Plačem od šťastia. Hladí ma po vlasoch a usmieva sa.
"Nezomrel som. Bolo to len akože. Chcel som vedieť ako sa ľudia zachovajú po mojej smrti. Nečakal som, že toľko ľudí bude plakať."
Tento čin sa zapíše do spomienok mnohých. Niektorí sú šťastní, iní šokovaní, ďalší pobúrení. Náš kamarátsky vzťah sa znovu obnovil.
______________________________________
Prebúdzam sa. Bol to iba sen. Vstanem, umyjem si zuby, vychádzam von. Je krásne ráno. V škole sa pomaly zhromažďujú spolužiaci. Čakám, či príde aj on. Príde. Zrazu ho vidím v inom svetle. Ani netuší, čím všetkým "prešiel". Chválabohu..
