patriace s Ennstalskými Alpami do najmladšieho rakúskeho národného parku: Gesäuse. Štajerská zemská vláda rozhodla o jeho vyhlásení v r. 1997. Obe spomínané pohoria parku rozdeľuje známa vodácka rieka Enns. Toľko k teórii, resp. k faktom.
K výletu: V jedno upršané augustové ráno sme vyrazili mikrobusom CK Adrentour z Bratislavy s plánom, ak nám to počasie dovolí, vystúpiť na 5. najvyšší, a údajne 2. najznámejší a náročnosťou výstupu bez istenia najťažšie zdolateľný vrchol Národného parku Gesäuse: Reichenstein 2.251 m. Čím viac sme sa blížili k cieľu, tým viac sa k nášmu potešeniu počasie zlepšovalo.
Reichenstein leží presne na juhozápadnej hranici parku. (Priblíženie z juhu, z diaľnice). Takže tie holoruby nie sú súčasťou parku.
Reichenstein je na pravo. Záverečné foto odhalí celú jeho krásu.
Pohľad na severo-východ.
Pohľad... asi na juhovýchod.
Na tomto mieste by som chcel uviesť pre prípadných turistov, ktorí by sa na tento vrchol chceli niekedy vydať, že ide technicky o jeden z najnáročnejších trekingových výstupov bez istenia a v dňoch v ktorých hrozí dážď by som ho vôbec neodporúčal. Najmä zísť dole je problém, aj za suchého počasia.
V strede hore, v pozadí s nebom, je vidieť jedného z našej "výpravy", rozťahujúceho tam ruky. Kto má lepšie oči, možno zistí o koho ide...
Inak o náročnosti výstupu svedčí aj ten fakt, že zo "siedmich statočných" na vrchol vyšla menšia polovica - traja. Zvyšná časť "výpravy" sa rozhodla vrátiť pri prvom z troch alebo štyroch nepríjemných úsekov.
Pohľad na sever.
Pohľad na severozápad.
Priblíženie z vrcholu: rieka Enns. Jej, pre vodákov najdivokejší úsek preteká práve národným parkom Gesäuse.
Pohľad na východ. Na pravo najvyšší vrch národného parku: Hochtor 2.365 m.
No, ešte to nejako zísť aj dole...
Na ceste späť, alebo "na paši". Pre vitariána Radima také množstvo čučoriedok čo tu rástlo bolo niečo ako švédske stoly pre obyčajnú populáciu.
Pohľad na západ pri zostupe.
Krásavec v plnej kráse.
