Volá sa Owens Valley. A keďže leží medzi nimi, tak samo o sebe sľubuje vysoký stupeň zaujímavostí a krás. Ale o ňom až trochu neskôr, po rozjazde v horách:
V pohorí Sierra Nevada a ešte stále v Národnom parku Yosemite (ktorému bol venovaný predošlý článok):
Kúzelné vysokohorské jazero Tenaya Lake (2.484 m.n.m.) pomenované podľa miestneho indiánskeho náčelníka (zomrel v 1853). Tenaya ale protestoval!, že jazero už meno má, a to "Pie-we-ack". A tak toto meno použili aspoň pri pomenovaní pár kilometrov vzdialeného vrcholu - Pywiack Dome (2.688 m), viď nižšie.
Úpätie Pywiack Dome a za ním Cathedral Lake Falls a Cathedral Peak (3.335 m).
Sierra Nevada za hranicami Národného parku Yosemite:
Keď sa obzrieme späť, za nami je ešte typická vysokohorská kulisa, ale pred nami vidíme už úplne iný ráz krajiny. Z pohoria Sierra Nevada schádzame do Owens Walley, za ktorým sa črtajú The Innyo Mountain:
Po zostupe z hôr sa neocitáme v úrodných nížinách, ale vo viac menej vyprahnutej nehostinnej krajine, čomu nasvedčuje aj soľné jazero Mono Lake.
Pohorie Sierra Nevada je však stále na dosah. Budeme sa ho držať po celú dobu cesty zo severu na juh po údolí Owens Valley po U.S. Route 395 až do "vytúženého" pekelne horúceho údolia smrti.
Pohľad na protiľahlú stranu údolia, na ďalšie pohorie - The Innyo Mountains. Aj keď sú výškovo o čosi menšie ako Sierra Nevada, jeho najvyššie vrcholy prekračujú nadmorskú výšku 3.000 m.
Cestou na juh je pohorie Sierry Nevada niekedy tak blízko, že ponúkaným scenériám neodoláme a vraciame sa do hôr. A stojí to za to!
"Spodné" (hore) vs. "Horné" (dole) Mammoth Lakes.
Owens Valley:
Owens Valley je 121 km dlhé kalifornské údolie východne od pohoria Sierra Nevada a západne od White Mountains a Invo Mountains. Preteká ním rieka, resp. riečka Owens. Mnohé vrcholy a to po oboch stranách údolia, dosahujú výšku 4.300 metrov, vrátane Mount Whitney (4.421 m), zatiaľ čo údolie leží v nadmorskej výške 1.200 m, čo znamená, že ide o jedno z najhlbších údolí USA.
Pohorie Sierra Nevada zapríčiňuje, že toto údolie leží v zrážkovom tieni. Napriek tomu záťaž na jej vodné zdroje, hlavne na rieku Owens, je enormná. Veď táto sa spolupodieľa údajne až na 50-tich percentách vodných zdrojov pre 2. najväčšie mesto USA - Los Angeles. A táto záťaž pre údolie bola príčinou najdlhšie trvajúcej epizódy v rámci California Water Wars odohrávajúcej sa začiatkom 20. storočia. Išlo o boj medzi mestom Los Angeles a obyvateľmi údolia Owens, teda dohromady štyroch dediniek, dnes mestečiek: Bishop, Lone Pine, Independence a Big Pine. Totižto počnúc rokom 1913 bola rieka Owens odklonená ( pôvodne končila svoju 295 km dlhú púť v Owens Lake) zo svojho koryta cez akvadukt do cca 250 km vzdialeného Los Angeles. To zapríčinilo zrútenie miestnej ekonomiky postavenej na poľnohospodárstve a tiež vyschnutie Owens Lake.
Až v r. 2006 súd rozhodol o obnove koryta rieky Owens v úseku, odkiaľ boli jej vody vohnané do akvaduktu po Owens Lake. Ale len vo veľmi malom množstve - len 5 % svojho objemu. Zvyšok prúdi akvaduktom do L.A.
Údolie je v podstate polopúšťou, ale pásy okolo rieky sú zelené a samozrejme aj tie miesta, ktoré sú zavlažované, a ktoré sú pastvou pre oči takmer tak ako oázy v púšti.
Pohľad na protiľahlú stranu údolia na The White Mountains. Toto pohorie sa rozprestiera na území Kalifornie a Nevady.
Aj keď ide na pohľad o veľmi suché hory od nadmorskej výšky 2.800 m začína pásmo lesov. Najvyšším bodom pohoria je White Mountain Peak, ktorý je so svojou výškou 4.344 m tretím najvyšším vrchom Kalifornie, teda výškou presahuje aj mnohých velikánov susednej Sierry Nevady.
Owens Valley - pokračovanie:
Po prenocovaní v mestečku Bishop pokračujeme údolím Owens ešte ďalej smerom na juh a užívame si scenérie Sierra Nevady, ktorá je na dosah:
Cestou prechádzame jednou zo štyroch dediniek povýšených na mestečká - mestečkom Independence (Nezávislosť). Navštívili sme ho náhodnou presne na Deň nezávislosti, ktorý sa oslavuje 4. júla. Mesto bolo vyzdobené tak ako to bývalo zvykom u nás na 1. mája pred rokom 1990.
Mestečko Independence z výšky. Vypožičané foto.
Owens Valley s Owens River z výšky. Vypožičané foto.
Presne v strede (úplne vzadu) - Mount Whitney (4.421 m) - najvyššia hora kontinentálnych USA.
Owens Lake - Pred vybudovaním už vyššie v článku spomínaného akvaduktu do L.A., do ktorého sa nahnala celá rieka Owens, bolo jazero Owens Lake 19 km dlhé, 13 km široké a priemerná hĺbka bola od 7 do 15 metrov, čo znamenalo, že niekedy aj pretieklo a rozlialo sa v Mohavskej púšti. Jeho dnešná najväčšia hĺbka nedosahuje ani len 1 meter.
Sme takmer na konci Owens Valley a odbočujeme doľava - smer Národný park Death Valley:
Z menej známych zaujímavostí NP Death Valley:
Údolie smrti leží v oblasti Mohavskej púšte, na východe Kalifornie. Park zďaleka netvorí len jedno údolie. Veď jeho rozloha sa rovná takmer tretine územia Slovenska. Ide o najväčší park v kontinentálnych USA. Väčšie sú iba 4 parky na Aljaške.
Hory NP Death Valley sú súčasťou pohoria Sierra Nevady, resp. Východnej Sierra Nevady. Malá časť parku patrí Nevade. Park obklopuje pohorie Panamint a Amargosa (pomenovaných podľa púštnej rieky Amargosa tečúcej tesne za hranicami národného parku, už na území Nevady).
Najvyšším bodom parku je až 3.368 metrov vysoká hora Telescope Peak, pričom najnižší bod je po argentínskom jazere Laguna del Carbón druhým najnižšie položeným bodom na západnej pologuli. (Panva Badwater Basin leží 85 metrov pod úrovňou mora).
Najvyššia hora kontinentálnych Spojených štátov Mount Whitney je od Badwater Basin vzdialená iba 135 km.
10.7.1913 bola v Údolí smrti nameraná vôbec najvyššia teplota na zemeguli, a to 56,7°C. My sme tu namerali začiatkom júla 2016 na jednom mieste (pár kilometrov od Badwater) 51°C. Na daný deň bola pre údolie hlásená teplota 49°C, samozrejme v chládku. Ale keď sme ráno prekonávali smerom do údolia hrebeň vo výške 1.500 m.n.m. bolo iba niečo cez 20°, takže sme si mysleli, že predpoveď trošku prepálili... Pri Badwater, kde bola teplota takmer 50°C som si neodpustil prebehnúť sa na vzdialenosť 1 km po tom, čo sme videli jedného týpka, ktorý bežal naprieč parkom; cez deň! Pocítiť takú teplotu na tele, tvári a v nose, zvlášť pri behu, bol jedným z mojich najintenzívnejších zážitkov danej „expedície“.
Teplota v údolí dosahuje tak vysoké priemerné hodnoty (v lete 38 °C a v zime 15°C), že to nikde vo svete nemá páru.
V parku žije cez 50 druhov cicavcov, 307 druhov vtákov, 36 druhov plazov, 3 druhy obojživelníkov a 3 druhy rýb (v riečke ktorá tečie na východnej hranici parku). Z veľkých zvierat tu žije napr. aj rys červený, puma americká, jeleník ušatý, či ovca kanadská. Táto je zaujímavá tým, že vydrží v lete bez vody aj niekoľko dní. Putujúc za vodou stratí až tretinu svojej váhy kvôli dehydratácii. Keď vodu nájde, vypije naraz niekoľko galónov, čím sa hneď zotaví a je opäť vo forme.
Vo vyšších polohách tu dokonca rastú aj stromy!..., borovice, viď prevzaté foto nižšie:
Raz za čas, resp. raz za pár rokov sa údolím preženie poriadna búrka a toto sú zrejme jej pozostatky. Posledne tu bola búrka v októbri 2015, teda trištvrte roka pred našou návštevou. A nižšie je zrejme reakcia zeme na vzácnu vlahu (ide o prevzaté foto a ojedinelý, zďaleka nie každoročný jav):
Koncom 19. storočia po dobu trvania 6 rokov sa v Death Valley ťažil borax (používa sa pre rôzne technické účely v garbiarstve kože, v poľnohospodárstve ako sodné hnojivo, na impregnáciu dreva, ako tavidlo a podobne). Borax sa odvážal na takýchto vozoch ťahaných mulicami po primitívnych cestách v pekelných horúčavách k najbližšej železničnej stanici vzdialenej príjemných 165 míľ...
Oáza v Mŕtvom údolí? Áno! A volá sa Furnace Creek (-58 m.n.m.) s 20 obyvateľmi, návštevníckym centrom, kempom, múzeom, rýchlym občerstvením, reštauráciou, golfovým ihriskom a cca kilometer vzdialeným letiskom.
Pár sto metrov od oázy, na vyvýšenine vo výške od 0 m.n.m do cca 10 m.n.m., sa nachádza hotelový komplex, okrem iného aj s bazénom.
Povodie, resp. prameň Badwater. Voda ktorá tu vyviera je pôvodne pitná, nepitnou sa stáva z dôvodu veľkého množstva soli, s ktorým sa pri vyvieraní na povrch, pokrytý soľou, dostáva do styku. A otravuje ju aj jedovatý vodný hmyz, larvy a jedovatá vodná burina.
V údolí ročne spadne 40 ml zrážok, ale roztápajúce sa snehy na okolitých kopcoch zásobujú tento prameň, ktorý v najvýdatnejších rokoch vydá toľko vody, že vznikne jazero o rozlohe až cca 12 krát 8 km.
Opúšťame Údolie smrti a smerujeme k jeho nie príliš vzdialenému príbuznému - do nočným životom prekypujúceho mesta, mesta hazardu a hriechu... do Las Vegas:
Na oboch fotografiách je vidieť severnú časť Las Vegas s výhliadkovou vežou.
Súvisiace články: https://burkert.blog.sme.sk/t/49412/potulky-usa
