Ak máme piť aj keď nepociťujeme pocit smädu, a to paušálne, bez ohľadu na to, či sme vekom starší, alebo mladší, či ide o malé deti, o chorých ľudí, ... potom by som sa rád opýtal tých, ktorí radia piť aj keď nie sme smädní, či pripúšťajú, že sú rôzne medzistupne stupne smädu, resp. ako často sú smädní. Či je to aspoň raz za deň, za týždeň, mesiac, rok... A či aj v prípade, keď im nie je zima, či sa viac obliekajú, či neprechladnú ak sa oblečú až keď sa dostaví pocit chladu. Je to tak aj s pocitom hladu? Nedostanem napr. žalúdočné vredy ak budem vždy čakať až na tento pocit? Mám sa chodiť vyprázdňovať aj vtedy keď mi netreba, alebo až keď sa dostaví ten pocit? Nedostanem medzi tým močové kamene alebo nerozmnožia sa vo mne nebezpečné baktérie? Mám chodiť spať už o 20.00 hod. aj keď ešte nepociťujem pocit únavy? Ak mi náhodou bude o 22.00 padať hlava pri TV, nie je to už známka, že už je neskoro a že organizmus trpel únavou? Ak zástancovia pitného režimu skutočne smädní nikdy neboli, ako vlastne vedia, kde je ich hranica, pri ktorej nastáva pocit smädu? Čo ak začínajú piť veľmi skoro, kedy je možno pocit smädu ešte v nedohľadne a zbytočne sa tým predčasne zaoberajú? Pripadá mi to trochu ako nejaká „úchylka", ako napr. to, ak sa niekto bojí zjesť čo i len raz za čas kúsok mäsa, aby sa mu nebodaj neznečistil organizmus.
MUDr. Jurkovičová, CSc., z lekárskej fakulty UK v Bratislave v poslednom čísle Magazínu Pravdy tvrdí, že "Nespoliehajte sa na smäd. Pocit smädu vzniká až pri veľkom nedostatku vody v tele." Ak vezmeme do úvahy, že zdravý človek vydrží bez vody 7 dní a prvý pocit smädu po prebudení zvyčajne u človeka nastáva po niekoľkých minútach alebo v doobedňajších hodinách, tak len keby človek nepil do poobedňajších hodín, pocítil by niekoľko stupňov smädu. Pocit smädu by sa stupňoval možno po každých desiatich minútach. O veľkom nedostatku vody u zdravého človeka by bolo možné hovoriť ak by pocit smädu ignoroval od rána do poobedňajších hodín, lebo ako inak by sa potom mohol nazývať stav keby človek nepil 15, 16, 17, 18 hodín, nehovoriac 32 hod., 2 dni...?
Dovoľte aby som sa podelil s dnešnou skúsenosťou s pocitom smädu: O 11.00 hod. som vybehol na pol maratónsku trať. Ráno ani pred behom som nevypil nič, len som zjedol 3 slivky a malý jogurt, lebo sa mi nežiadalo. Na štarte bolo 25 stupňov, po dobehnutí, asi štvrťhodinu pred 13.00, bolo o dva stupne viac, teda pomerne teplo. Prvý pocit smädu pri behu som pocítil okolo 12.15 hod., teda po hodine a štvrť intenzívneho behu. V cieli bol ten pocit smädu väčší, ale žiadna tragédia. Asi po 10 minútovom vydýchaní som si dal necelé 1,5 dl vody a to mi stačilo na najbližších 15 minút. Do hodiny po dobehnutí som postupne spolu vypil do 4 dl vody, viac sa mi nežiadalo. Asi o 16.00 hod. som dopil druhé pivo. Teda strata tekutín od včerajšieho neskorého večera do spomínanej hodiny u mňa bola odhadujem 1,5 litra, resp. ešte menej, lebo liter piva sa nevyrovná litru vody. A to pri fyzickej námahe vonku v teplom počasí a nie pri sedení v klimatizovanej kancelárii, kde niektorí posadnutí pitným režimom by za ten čas možno vypili dva krát viac než ja. (Kým som šiel spať vypil som ešte liter minerálky a pivo, teda za celý deň 3 litre, z toho 1,5 l piva, a to by tých tekutín bolo ešte menej, keby som ten deň zjedol moju obvyklú dávku ovocia a zeleniny, alebo by som jedol polievku a pod. a namiesto piva by som pil vodu).
Niekto môže namietnuť, že načo míňať peniaze na opaľovacie krémy, veď keď sa opálim dosť, spálená koža mi ukáže, že to bolo príliš. Ale to je dosť od veci porovnanie, podobne ako by bola rada, že starostlivosť o zuby má začať až vtedy keď sa nám začnú kaziť. Pripečenie kože má viacero stupňov, a pocit smädu ešte viac. Zdravý dospelý človek by mal vedieť čo si môže dovoliť. Možno raz doplatím na to, že uprednostňujem pocit smädu. Robím tak preto, lebo si myslím, že za ním je oveľa dokonalejší mechanizmus ako za lekárskymi paušálnymi teóriami (navyše často krát sa meniacimi) a doposiaľ som s tým nemal ani najmenší problém. Už vyše dvadsať rokov darovávam krv, a keďže doposiaľ bola v poriadku, predpokladám, že aj moje orgány by mali byť celkom v poriadku a to aj napriek tomu, že sa riadim pocitom smädu. Samozrejme, že ho zbytočne nepredlžujem až do doby kým budem chodiť s vyplazeným jazykom. Neviem, nespomínam si, že by ma niekedy rodičia ako chlapca nútili jesť alebo aby ma napomínali dodržiavať pitný režim. Pamätám si ako sme s kamarátmi chodili v lete do lesa, za rôznymi hrami, behali sme a prešli kilometre bez vody, potom v nejakej studničke sme uhasili smäd a vychutnali ten dar, nazývaný voda.
Uznávam, že moje telo je zrejme tréningom trochu viac odolné na záťaž, no napriek tomu si myslím, že z pitného režimu sa začína robiť akási dogma za ktorou sa krčia oveľa dôležitejšie veci, ktorým sa zďaleka tak veľký priestor neposkytuje, aký sa dáva tomuto režimu. Napr., čo tak propagovať jedenie sezónneho ovocia a zeleniny, aj keď na ne nepociťujeme chuť..., očistné pôsty, nebyť povrchnými v dôležitých otázkach, odporúčať menej čumieť na často krát plytké TV programy a namiesto toho sa hýbať, dávať do seba menej výrobkov z bielej múky a bieleho cukru, homogenizovaného mlieka, piť viac surových zeleninových štiav, ktoré si je možno pripravovať dokonca aj pri pozeraní spomínaných TV programov... Ignorovanie uvedeného, alebo jeho nedostatočné dodržiavanie má na svedomí ďaleko viac obetí a problémov ako nedodržiavanie pitného režimu. Srdcovo cievne onemocnenia pomáhajú u nás pri predčasnom odchode na onen svet možno viac než polovici ľudí. Nehovoriac o ďalších onemocneniach, ktorým nezdravý životný štýl vytvára podmienky na realizáciu. Stále však len počúvam dookola, ako mám piť aj keď nie som smädný. Nie je to choré?
