1. „Moderná doba nepovzniesla človeka"... „Humanizmus bez Boha nedodržal svoje sľuby. Ľudská osoba sa stratila v mase. A národy dnes nevládzu uniesť svoju bezradnosť."
Je to zaujímavé, resp. prekvapujúce tvrdenie pána kardinála, keďže ku kresťanstvu, alebo k Bohu sa len na Slovensku hlási cca 80% obyvateľstva, no napriek tomu nie je vidieť, že by tento národ mal po duchovnej stránke „navrch" oproti iným národom, alebo určitým kmeňom vyznávajúcim nejaké nemonoteistické náboženstvo. Napr. v Himalájach, či v Afrike ľudia často krát žijú oveľa čistejším etickejším spôsobom života než akým žijeme my no napriek tomu sú v nemalej miere v podstate neveriaci v Boha v ktorého veria ľudia v našich končinách. Samozrejme ak k nim ešte neprenikla naša kultúra...
Je skutočne moderná doba nepriateľom etiky? Veď modernú dobu tvoria predovšetkým ľudia, medzi ktorými je dosť tých, čo sa hlásia ku kresťanstvu. Máme voľné ruky k tomu, aby sme menili veci k lepšiemu. Preto sa treba zamyslieť, či nie je potrebné hľadať chybu aj v tom, na čom stavajú jednotlivé cirkvi a nespočetné náboženské spoločnosti, čo požadujú od svojich „zverencov" a čo ponúkajú hľadajúcim pravdy, spravodlivosti a morálky. Vo všeobecnosti tieto subjekty ponúkajú len širokú pohodlnú cestu.
Poznal som jedného veľmi čestného ateistu, ktorému sa obraz Boha vykresľovaný náboženskými subjektmi doslova bridil, a radšej potom o Bohu už nič nechcel počuť, Hovoril: Boh je na jednej strane vykresľovaný ako totálne zmäkčilý, veľkoryso odpúšťajúci, dokonca aj vraždu svojho syna, len aby nám úbohým ľuďom uštedril čestné miesto a večný život v raji za to, že sme si dali námahu v neho uveriť, plnili sme pár náboženských formálnosti a stotožnili sme sa s výkladmi pre nás správneho náboženského subjektu, pričom na strane druhej dopúšťa toľké zlo, dokonca aj na malých deťoch. Jedno odporuje druhému. Takého „Boha", nespravodlivého v prvom aj v druhom prípade, odmietam.
Náboženské subjekty vo všeobecnosti nedávajú odpovede na viaceré zásadné otázky týkajúce sa ľudského bytia a viery vôbec, a ak, tak sú to odpovede viac menej nič nehovoriace. Nepožadujú od svojich ovečiek prísne skúmanie toho, čo sa im predkladá ako jediná zaručená Pravda, resp. jediné zaručené výklady Písma. Namiesto toho sa snažia medzery v ich „pravde" prekrývať nabádaním k slepej viere, ktorú povyšujú na cnosť a na druhej strane pochybnosť považujú za niečo zlé. Avšak len veriť, je príliš jednoduché. Aj diabol verí, a nielen že verí v Boha, ale o ňom ani nepochybuje, na rozdiel od mnohých veriacich, ktorí v krízových situáciách sa Boha pýtajú, ako mohol to a to dopustiť.
Viera, alebo náboženské vyznanie je len nástroj, ktorý ak je použiteľný, teda nie je zdeformovaný, tak pri správnom zaobchádzaní ho môžeme využiť na to, aby sme sa postupne stávali zrelými a lepšími po duchovnej stránke. Súčasné svetové dianie, čo sa týka morálky, však jednoznačne dokazuje, že tento nástroj je riadne skrivený a takmer nepoužiteľný.
Čo z toho keď človek je iba veriacim zo zvyku, zo strachu zo zatratenia, alebo z vypočítavosti, že za svoju vieru raz bude odmenený? Modlíme sa síce: Buď vôľa Tvoja, ale kto z nás sa snaží skutočne poznať túto vôľu? Ak nepoznáme Božiu vôľu, cez ktorý sa nám Boh, resp. jeho pôsobenie denne prihovára, potom sotva môžeme poznať aj Boha samotného. Tak napr. väčšina z nás, pri ťažkých osudových ranách, ak by sme mohli, tak by sme túto vôľu bez váhania nahradili svojou vlastnou. Nesnažíme sa dokonca nájsť ani odpoveď na najzásadnejšiu otázku: Ako milostivý a spravodlivý Boh môže dopúšťať toľké zlo? Dokonca aj na malých deťoch.
Je to skutočne Boh, ktorý na nás ľubovoľne zosiela šťastie a nešťastie, alebo sme to my sami, ktorý si svoj osud vytvárame v priebehu nášho bytia?
A ak sa náhodou odpoveď snažíme nájsť, tak nám v odpovedi často krát bránia náboženské dogmy, ktorých sa zo strachu nechceme zbaviť.
Bezradnosť preto nespočíva len v tom, v čom ju vidí pán kardinál Korec, ale spočíva v prvom rade v duchovnej lenivosti, ktorá zasahuje, resp. už dávno zasiahla aj samotné náboženské spoločnosti a samozrejme aj ich kazateľov, a tiež „osvietených majstrov" a pod. Ako ináč je možné vysvetliť, že to v tomto svete ide stále, čo sa týka morálky, etiky a pod., od zlého k horšiemu? Alebo, ako možno vysvetliť napr. označovanie pápeža samotnými kardinálmi „svätým otcom"? Keď aj sám Ježiš, ak ho oslovili: „dobrý učiteľu", namietol, že dobrým je jedine Boh. Nie je to spôsobené duchovnou lenivosťou?
Pochybujem, že pokrok, alebo zastavenie pádu môže nastať bez uvedomenia si, že základné zlo predstavuje duchovná lenivosť.
Táto však vyplýva zo slepej viery a slepá viera z nej.
2. „Masmédia a vôbec moderná kultúra nepretržite oslovujú len najnižšiu rovinu života človeka. Vychovala z ľudí konzumentov tovaru, zábavy a nenásytnej túžby po prepychu."
Áno, avšak masmédiá, televízni moderátori, atď. sami o sebe sotva môžu byť na vine. Aj medzi nimi je plno ľudí, ktorí sa hlásia napr. ku kresťanstvu, alebo k viere v Boha. Oni, vrátane politikov, sa len prispôsobujú tomu, čo ľudia vo všeobecnosti chcú, vrátane väčšiny veriacich. Plnia len ich želania. Ak by veriaci neverili len v Boha, ale predovšetkým jeho zákonom a reči, a hlavne - riadili sa podľa nich, boli by sme duchovne živí, nie mŕtvi, či polomŕtvi. Vtedy by museli plytké TV programy a vôbec konzumný spôsob života jednoducho zaniknúť. Tým by zanikali aj ďalšie problémy z konzumného života plynúce.
3. „...Niektorí ľudia sa držia pohodlnej nepravdy. A tá im zastiera nepohodlnú Pravdu. Pre kresťanov je touto nepohodlnou pravdou evanjelium. Sú aj iné cesty? Sú. A nedávna skúsenosť nás, bohužiaľ, presvedčila, že sú aj iné cesty. A mnohé z nich viedli do skazy, k otrasným horám mŕtvol a zatratenia."
Z tejto vety nepriamo vyplýva, že všetko okrem evanjelia je nepravdou, resp. je to niečo, čo mnoho krát vedie do záhuby. Javí sa to ako nepriame spochybňovanie iných náboženských smerov, teda tých, ktoré nevychádzajú z evanjelia, resp. vychádzajú aj z niečoho iného. Alebo sa pod tými cestami myslia len ateistické cesty? Asi nie, lebo inak by autor vety správnu cestu nevzťahoval len na evanjelium, ale napr. aj na Korán, atď., resp. na hľadanie Boha vôbec.
Ak sa niekto snaží, hoci aj nepriamo strašiť bez vecnej argumentácie pred inými (možno konkurenčnými) cestami, v takom prípade nie je možné opomenúť „svätú" inkvizíciu. To by dnes malo automaticky nabádať veriacich k ostražitosti nie len voči iným duchovným cestám, ale hlavne na svojej vlastnej ceste. Bez ohľadu na to či ide o katolíkov, protestantov, pravoslávnych, moslimov atď., atď.
Áno, boli to otrasné hory mŕtvol, ale aj haldy popola z upálených nepohodlných ľudí, ktorých mala na svedomí nevýslovná duchovná domýšľavosť, duchovná lenivosť a slepá viera, a to dokonca u tých, ktorí sa domnievali byť božími služobníkmi, svoje činy vykonávali v mene Najvyššieho, o ktorom ešte kázali ľudu. Tá doba nebola až tak dávno. A čo je pri tomto najhoršie, od inkvizície sa neupustilo dobrovoľne na základe nejakého duchovného osvietenia, ale len zásluhou zmeny v pomere moci, či vplyvu. Inkvizícia sa tu pripomína hlavne tým, ktorí si napriek tejto nepohodlnej pravde chcú snáď ešte namýšľať, že jedine ich cesta je tá správna a všetky ostatné sú pochybné. Ale aj pre stúpencov iných, menšinových vyznaní by mala byť výstrahou, najmä pred slepou vierou. Ktovie ako by sa zachovali menšie náboženské spoločnosti založené na slepej viere, ak by v tom čase mali takú istú moc.
Samozrejme, aj iné náboženstvá majú na svedomí kadejaké zlo odvolávajúc sa pri jeho vykonávaní na Najvyššieho, alebo lepšie povedané, na jeho často krát ľuďmi pokrivené slová alebo vôľu. To však ale len dokazuje, že hlásiť sa k evanjeliu a iným svätým knihám samo o sebe zďaleka nie je zárukou toho, že nás to dovedie do vytúženého kráľovstva nebeského.
S týmto článkom na tomto blogu súvisia články:
- Čo dokáže slepá viera a náboženské monopoly na "Pravdu"
- Viera ako jed
