keď sa nečakane stretne s osobou, s ktorou si pred tým narýchlo potykal (trebárs na oslave, lebo všetci naokolo si tykali a oni nechceli byť za čudákov...), a zrazu v rýchlosti nevie ako sa zachovať - či má tykať, alebo radšej vykať. Rozum káže tykať, ale cit káže vykať, a tak sa obaja môžu cítiť až trápne a radšej hľadajú spôsob ako sa z tejto situácie čo najrýchlejšie dostať.
Na strane druhej takéto situácie môžu byť poučné, lebo dosť jasne ukazujú, resp. dávajú možnosť človeku vycítiť (aj keď človek cez to najčastejšie prechádza bez toho, aby sa nad tým čo i len zamyslel), že oslovenie „Ty“, nie je len slovo, ale má to hlbší dosah a účinky. Zvlášť to je možné vycítiť ak tykanie nastalo pri rovnorodých dušiach predčasne, alebo zbytočne, alebo nastalo medzi dušami nespriaznenými, resp. nerovnorodými.
Osobne tykanie vo všeobecnosti, teda v miere v akej je rozšírené alebo v akej sa používa, kedy sa pomaly stáva normou, považujem za zlozvyk.
Za posledných cca 20 rokov som tykanie navrhol možno ani nie piatim osobám. Ale už ho na rozdiel od minulosti viacmenej neodmietam, ak mi ho niekto navrhne, lebo ľudia odmietnutie tykania najčastejšie berú ako urážku, až hrubú urážku; najmä ak ho odmietne osoba mužského pohlavia osobe ženského pohlavia. A aj keď ľudia, ktorým je tykanie odmietnuté, to otvorene nepovedia, cítia sa tým neraz veľmi dotknutí, a to aj v prípadoch keď sa človek pri odmietaní tykania im veľmi snaží vysvetliť, že vykanie nemusí znamenať len chladný odstup, že sa ním ľuďom preukazuje väčšia úcta ako tkaním, a napokon, že vykanie je aj krajšie.
Dnes už iba upozorňujem na zlozvyk tykania a aj to len vo výnimočných prípadoch, keď sa k tomu náhodou vyskytne vhodná príležitosť a cítim, že človek ma neoznačí za čudáka, ale zamyslí sa nad vecou.
Je zaujímavé, že 95%, ľudí, a aj to som ešte povedal možno nízke číslo, s ktorými prichádzam pravidelne alebo nepravidelne do kontaktu, si nemáme čo povedať aj keď si tykáme - ak nepočítam nejaké frázy a otázky okolo práce a pod. Naše záujmy, priority, hodnoty a pohľad na svet sú úplne odlišné. Nehorím ale, že tie moje sú len správne a tie ich sú len zlé.
Na strane druhej s X ľuďmi si vykám, máme vrúcne vzťahy, vždy si máme čo povedať a vždy keď sa stretneme, aj po rokoch, zo stretnutia máme úprimnú radosť.
A potom sú tu ešte také prípady, kedy ľudia, ktorým som neodmietol tykanie, po pár rokoch ma už nepoznali, alebo sa tvárili, že ma nepoznajú, lebo buď nechceli so mnou strácať čas výmenou nejakých fráz, alebo nevedeli o čom by so mnou mohli prehodiť reč. Medzi nimi sú aj špecifické prípady, ktoré mám v pamäti, a to, keď ľudia časom zabudli, že mi navrhli tykanie, ktoré som prijal, a keď po určitej dobe, keď sme sa dlho alebo dlhšie nevideli, som ich na ulici pozdravil ako prvý slovom „Ahoj“ oni mi nechápavo odzdravili „Dobrý deň“ a pokračovali v ceste. Zvlášť trápne je to vtedy, keď ide o ženu ktorá má v danej chvíli pri sebe svojho manžela a ja manželku. Aj to som zažil.
Nie, neľutujem, že si s mnohými ľuďmi tykám, resp. že som si s nimi potykal a to aj takým spôsobom že mi začali tykať zfleku, ako je to v pracovných, turistických a iných kolektívoch pomaly zvykom. Je medzi nimi dosť takých, s ktorými si máme čo povedať, zdieľame spoločné hodnoty a máme medzi sebou úctu aj keď si tykáme. Ale aj im by som týmto článkom, ak si ho náhodou prečítajú, chcel povedať, čo si o tykaní vo všeobecnosti myslím.
Pri návrhoch tykania by mala platiť nepísaná norma, a to, že človek, ktorý rozmýšľa, že ho druhému navrhne, by sa mal druhého najprv opýtať, aký názor má na vykanie a tykanie. A až na základe toho tykanie navrhnúť ale nie. To je ale v dnešnej dobe skôr utópia. Ale na strane druhej, v histórii ľudského myslenia sa žiadna nová pozitívna myšlienka nejavila hneď ako názor väčšiny.
Ľudia si neuvedomujú, že svojimi návrhmi na tykanie ho môžu sem tam niekomu nechtiac nanútiť proti jeho vôli. Ľudia s podobným názorom na tykanie ako mám ja, návrhy na tykanie neodmietajú len preto, lebo si nechcú ponukateľov znepriateliť ani sa ich dotknúť. Niekedy to môže byť dokonca aj nebezpečné z hľadiska kariérneho rastu a pod. Veď kto si už dovolí odmietnuť návrh na tykanie svojho riaditeľa a zvlášť ak je to osoba ženského pohlavia a podriadený pohlavia mužského? Dnes je totiž už žiaľ v kolektívoch, na pracoviskách atď. a pod. nepísanou spoločenskou normou, že slušné je návrh na tykanie prijať a neslušné, a niekedy až vrcholne neslušné a neúctivé, je ho odmietnuť. Mám ohľadne tykania a vykania mnohé zážitky. Jeden z nich je ten, že na otázku môjmu šéfovi (ktorý mi ponúkol tykanie), prečo si chce tykať, ten zostal na pracovnej porade tak zaskočený, že dlhšie nevedel, čo má na to pred kolektívom povedať, až napokon povedal: "Aby sme si mohli lepšie vynadať"...
Osobitou kategóriou ľudí sú zberatelia tykaní. Mal som pár takých kolegov. Veľmi im imponuje, že si tykajú s niekým, kto v spoločnosti alebo v zamestnaní niečo znamená a radi na to, že si s nimi tykajú, nejakým spôsobom druhých upozorňujú.
Tykanie nemá nič spoločné ani s časom ani s vekom ani so žiadnou inou kvantitou. Určite je prípustné za podmienky duchovnej rovnorodosti, spriaznenosti. Ak toto nie je, potom dvaja ľudia sa nemajú o čom priateliť. Duchovná spriaznenosť je pravý význam priateľstva.
Pri vykaní a tykaní sa naväzujú rozdielne jemno hmotné vlákna, spojnice medzi ľuďmi, a vznikajú rozličné, k tomu zodpovedajúce formy správania sa. Človek síce tie vlákna nevidí, ale zato pociťuje ich následky a aj všetci v jeho okolí sa správajú akoby ich videli. Nech si len predstaví napr. ako ďaleko dokáže zájsť drzejší muž vo vzťahu k žene, ktorá mu dovolí aby jej tykal. A pokiaľ sa môže dostať pokiaľ si vykajú. Ak napríklad urobí v spoločnosti nejakú hanbu aj vám, lebo ste s ním v očiach ľudí spojení. Ak si s ním vykáte, urobí hanbu iba sebe.
Za premýšľanie stojí, ako je možné, že stredovekí šľachtici si medzi sebou vykali aj v manželstve? Znamenalo to snáď žeby si boli cudzí? A sedliaka, ktorý im bol cudzí a videli ho trebárs aj prvý krát v živote, neoslovili vykaním ale tykaním, alebo v 3. osobe.
Skúste sa vcítiť do slov: „Mám ťa rád“, a do: „Vznešená pani, ľúbim Vás!". Nie je v tom v tom veľký rozdiel?
Vykanie môže znamenať úctu a rešpekt. A to k duchu druhého človeka, ako k samostatnému slobodnému jedincovi. Tým, že vykaním sa oslovuje duch, tým sa od neho "požaduje" to, čo sa od duchovného človeka požadovať má, čím sa stavia latka morálneho zákona medzi ľuďmi o dosť vyššie ako je to normou dnes. A to je právo to, prečo je tykanie čoraz viac v obľube.
