Tento učiteľ národov vo svojom diele „Obecná porada o náprave vecí ľudských“ uvádza:
„...Mnohí ľudia slepnú a otupujú sa. Prišli na svet a nevedia odkiaľ, žijú na svete a nevedia prečo, odchádzajú zo sveta a nevedia kam. Pokiaľ sú tu, nezaoberajú sa vecami opravdivými, život pokladajú za hru. Myslia na márnosti, tvoria márnosti, zahlcujú sa nádejami márnymi ako sny a ustavične sa hrnú z márnosti do márnosti“...„V štáte nech nie je trpený nikto kto by neživil počestne seba i svojich príslušníkov, slúžiac spoločnému celku orbou, remeslom obchodom, alebo radou“... „Tým menej majú byť trpení kartári, komedianti, povrazolezci a iní neužitoční vyťahovači peňazí.“
Dôraz by som položil na slová: "iní neužitoční vyťahovači peňazí". To Komenský ešte nevedel aké astronomické ceny sa budú obracať v športe, teda vo vrcholovom športe od konca 20 storočia.
Čo iné, ako márnosť a uspokojovanie akejsi národnej ješitnosti je vrcholový šport? Neodvádza nás od reality a neotupuje v nás túžbu po ozajstnom poznaní? Aký je z neho spoločenský úžitok (ak vôbec nejaký je) v porovnaní s veľkým množstvom peňazí, ktoré sa vrážajú do jeho najpopulárnejších foriem? Pričom svet trápia mnohé vážne problémy počnúc hladom, chorobami, až po nalomené životné prostredie, kde na riešenie alebo zmiernenie týchto problémov by boli potrebné finančné prostriedky, ktorých je tu nedostatok.
Nechcem znižovať majstrovstvo úspešných vrcholových športovcov, ich neuveriteľné vôľové vlastnosti, seba prekonávanie, veľké odriekanie a pod., ale podľa mňa títo ľudia, s podporou svojich fanúšikov a obdivovateľov, mrhajú svojou energiou, ktorá by sa dala využiť oveľa užitočnejšie. A nie len to, hnaní nezdravou žiadostivosťou po cti neustále prepínajú svoje telo do krajnosti, čo je na míle vzdialené od zdravého pohybu. Neváhajú pri tom poškodzovať alebo ohrozovať svoje zdravie len kvôli pozemskej sláve, ktorá sa rovná, ako je známe, poľnej tráve. Ak ich za toto konanie ešte oceňujú vyznamenaniami, ich odkaz k mládeži potom sotva môže byť v tom zmysle, že hýbať sa je zdravé a že športovať sa oplatí pre radosť zo samotného pohybu, ale ich odkaz preto skôr vyznieva tak, že porážať blížneho svojho je prirodzené, pričom nie je podstatné zúčastniť sa, ale zvíťaziť, byť populárny a možno pritom aj niekedy dobre zarobiť.
Otázka znie pre veriacu časť našej spoločnosti znie, či je prirodzené porážať „blížneho svojho“, a či nie je správnejšie druhému pomáhať. Ako môže v nás prepuknúť búrka radosti, keď „náš“ šampión, alebo „naše“ mužstvo v rozhodujúcom zápase niekoho porazí, pričom porazení sú sklamaní a nešťastní? Je to v poriadku? Pri tom tá radosť je postavená na hlinených nohách, lebo jeden šampión alebo mužstvo nemôže vyhrávať vždy, a preto čím je väčšia radosť z výhry o to bude väčší zármutok z najbližšej prehry.
Naivne si namýšľame, že ak získame nejaké olympijské zlato a pod. tak takmer celý svet nás za to obdivuje. To je veľký sebaklam. Veď mení sa nejako náš názor na Čechov, Američanov, Rusov alebo Číňanov ak títo získavajú zlaté medaily? Alebo na Iračanov len kvôli tomu, že vyhrali kontinentálne majstrovstvá vo futbale? Pošleme tam preto študovať naše deti? Alebo ak Maďari získali oveľa viac medailí na predposlednej letnej olympiáde ako my, aké pocity to v nás vyvolávalo? Ani naši športoví fanúšikovia vo všeobecnosti nevedia koľko medailí tam Maďari získali. A ani maďarskí fanúšikovia vo všeobecnosti nevedia, alebo pri najmenšom o pár rokov nebudú vedieť o našich medailách zo súčasných olympijských hier (o ostatných ľuďoch, ktorých šport nezaujíma, ani nehovoriac). A to sme susedné štáty! A ak by to aj vedeli, čo z takej reklamy, ak napr. na Slovensko prídu turisti zo zahraničia autom a domov sa vracajú bez neho?
Myslím, že skôr by sme sa mali snažiť prezentovať niečím oveľa hodnotnejším a trvalejším. Napr. srdečnosťou, nízkou kriminalitou, dobrými službami, nezamorenou prírodou plastovými fľašami atď.
Preto so dovolím považovať vyššie uvedený odkaz J. A. Komenského v dnešnej dobe za nanajvýš aktuálny.
