Richard Lintner po včerajšej pomerne vysokej výhre nad Kazachstanom (ktorý neviem či má viac ako jeden krytý hokejový štadión, resp. či má nejakú domácu hokejovú súťaž aspoň s minimálnym počtom mužstiev) povedal celý natešený na adresu najbližšieho zápasu s Dánskom toto:
"Náš tím má na to, aby Dánov porazil." Potiaľ to bolo v poriadku. Ocenil som, že to tak povedal, aj keď išlo o papierovo dosť "slabšieho" súpera, lebo jeho konštatovanie nevylučovalo šancu Dánov. Vzápätí však unesený Lintner dodal, že "určite vyhráme a že sa už veľmi na zajtrajšok teší". Pripadal mi ako malý chlapec žijúci v obláčikoch, ktorému dal otec vyhrať partičku nejakej hry a teraz si myslí, že vyhrávať už bude navždy.
Vtedy som môjmu 13 ročnému synovi povedal, že pýcha, resp. silácke reči predchádzajú pádu, alebo tvrdému nárazu a že či sa ešte pamätá na silácke reči našich futbalových expertov (počnúc Dr. Venglošom končiac súčasným trénerom reprezentácie) pred minuloročným domácim zápasom so Slovinskom, kde nám postačovala remíza na priamy postup na MS. Všetci boli presvedčení nie len že o remíze, ale o víťazstve! Veď čo iné sa dalo očakávať s papierovo "slabším" Slovinskom, keď sme pred tým "jasne" porazili Čechov a Írov?!
Dodal som ešte, že bodaj by vám chlapci vo svojom vlastnom záujme Dáni vzali aspoň bod.
Čudujem sa Lintnerovi, že ako kapitán tímu mohol niečo také povedať. Zvlášť po tom, čo Dáni pred pár dňami zdolali dokonca papierovo od nás o dosť silnejších súperov. V takomto presvedčení alebo opojení kapitána zrejme žilo aj samotné družstvo.
Podceňovanie súpera, resp. vylúčenie jeho šance, sa však nevypláca. A to ani v prípade, že tento disponuje údajne len 12 hokejovými štadiónmi a ešte nikdy pred tým zrejme nebol ani v osemfinále MS. To je hokejové Dánsko, s ktorým, ak som dobre počul, Slovensko dnes po 14 minútach prehrávalo 0 : 6. Ešte že to naši udržali do konca a nedostali ešte väčšiu nádielku.
Priznám sa, že ma to potešilo. Lebo takúto príučku potrebuje každý, bez ohľadu na to, či je to športovec, vedec, politik, kňaz, podnikateľ..., ak má prehnané sebavedomie a podceňuje druhého. Je to pre neho skvelá šanca.
Presvedčení môžme byť o niečom len vtedy, ak sme si tým istý na 100%. A keď povieme, že niečomu veríme, tak to je tak 70 možno 80%. Takí maratónci sú oveľa väčší realisti ako špičkoví futbalisti. Neviem kedy sa tí futbalisti poučia. Už toľko krát verili naprázdno. Zdravé sebavedomie je jedna vec a druhá vec je slepá, alebo prehnaná viera.
Čím je prehnanejšie očakávanie, tým je väčšie sklamanie, ak sa vec nepodarí. Viď zápas so Slovinskom v kvalifikácii na MS vo futbale v JAR. V takom psychickom rozklade sa potom oveľa ťažšie hrá aj nasledujúci dôležitý zápas, ktorý by nemusel byť nezvládnuteľný, ale takto sa ním môže ľahko stať. Prehnané sebavedomie utŕžilo poriadnu ranu, keďže prehru si sotva vedelo pripustiť. Dokonca aj bývalý skúsený tréner Dr. Jozef Vengloš ju len ťažko pripúšťal, aj keď papierové predpoklady boli približne vyrovnané. Tiež sa nechal uniesť želaním, ktoré povýšil na vieru. Bývalý reprezentačný tréner Ján Kocián prehru vopred vylúčila dodal, že "sila mužstva je taká, že zvíťazime (nie len remizujeme) už nad Slovincami a oslavovať budeme doma". Akokeby mali nejaké zjavenie...
Ak pred zápasový stávkový kurz, vychádzajúci oveľa viac z danej z reality, ako zo želaní, dáva súperovi približne rovnaké šance ako našim, resp. nedáva mu oveľa menšie šance, tak zo strany trénera a reprezentantov by bolo asi rozumnejšie povedať: dúfame že sa nám to podarí, veríme, že na to máme, ale rovnako na to má aj súper, urobíme pre to všetko, aby bolo smutné Slovinsko...
Doplnené 6.5.2011:
"My sme tu doma!!!"
"My sme tu doma!" nieslo sa najmä na začiatku MS v ľadovom hokeji ulicami Bratislavy, krčmami, bývalým štadiónom Ondreja Nepelu, ktorý sa po rekonštrukcii, nemajúcej z hľadiska preinvestovaných financií vo svete obdobu, už volá Orange aréna. Samozrejme, tento primitívny pokrik sa preniesol aj do TV reklamy, v ktorej fandiaci švédsky fanúšik za posmechu celej krčmy sklapne pred Slovákom s obvodom bicepsov 50 cm . Fakt nápadité. A výstižné. Ale inak než by si to možno tí posmeškári mysleli. "My sme tu tu doma!" je zjavne nešportový prejav; samozrejme, ak šport nepovažujeme za čosi, kde neslušnosť je normálna. Tento pokrik by sa skôr hodil do národného povstania. Neprejavuje sa v ňom žiadna úcta k športovým súperom a tým aj krajinám z ktorých pochádzajú. Naopak.
Z "My sme doma!" cítiť buď aroganciu, alebo ukážku sily a to hlavne voči tým, s ktorými slovenská hokejová reprezentácia v domácom prostredí súperí. Zabúdame, že športoví súperi sú na Slovensku hosťami. Inokedy my budeme hosťami, či turistami v iných krajinách. Mne osobne by takéto prejavy v inej krajine vadili. Určite by to pozitívne neovplyvnilo moju mienku na kultúru daného národa. Okrem toho, načo je dobré vyvolávať alebo živiť negatívne vášne medzi krajinami, aj keď je to "len" v športe? Aj bez takých pokrikov je v ňom negatívnych emócií, škodoradosti, neprajnosti atď. viac ako dosť.
Preto prekvapuje, že z bývalých, alebo súčasných hokejových reprezentantov, trénerov, športových komentátorov, a v neposlednom rade aj pani premiérky a pána prezidenta, ako hokejových fanúšikov, ktorých slovo by mohlo zavážiť, a trochu prehlušiť davovú psychózu či hystériu, doposiaľ nikto z nich nič nenamietol proti tomuto svaly napínajúcemu a logiku postrádajúcemu pokriku. Koľkí z nich ho označili čo i len za nie najšťastnejší?
Myslím, že Slováci vo všeobecnosti sú nepoučiteľní. Už veľa krát sme mohli zažiť, či už v hokeji alebo vo futbale, že naše prehnané sebavedomie, zjavné aj z "My sme tu doma!", založené napr. na "hviezdnej zostave", bolo schladené. A znovu je to tu.
Mimochodom, prečo intenzita a frekvencia tohto pokriku je nižšia a nižšia každým prehraným zápasom slovenských reprezentantov, aj keď sme stále doma? Nenasvedčuje to tomu, že tu vládla hystéria dávajúca slovenským hokejistom za štátnu povinnosť získať medailu z MS? Takýto nepriamy nátlak zo strany verejnosti, že doma sa musí vyhrávať, už neraz nezvládli aj lepšie mužstvá.
Pokriky vyššie uvedeného typu, či už pred zahraničnými hosťami, turistami, alebo fanúšikmi, si myslím nepatria do zdravej spoločnosti. Nerobia krajine dobrú reklamu. Sú si myslím prejavom buď domýšľavosti, povýšenosti, alebo zakomplexovanosti; či už ich používajú Češi na Letnej, alebo Slováci. Veď ako sa hovorí, veľký pes nepotrebuje štekať, aby si ho iní všimli; je ho vidieť aj tak. Neviem si predstaviť, že by napr. v takej Kanade, alebo USA, čo sú neporovnateľne väčšie hokejové krajiny ako Slovensko, si takýmto spôsobom fanúšikovia posilňovali svoje sebavedomie alebo ukazovali že oni sú doma, aj keď každý vidí aj bez toho.
PS. pre tých fanúšikov, ktorí obľubujú daný pokrik: V športe nie je až dôležité, kto je kde doma, ale kde zostávajú body. Aby nám nakoniec nezostalo ako jediné len to, že my sme tu doma...
