Stačí napr. spomenúť prípady malých detí postihnutých závažnými nemocami. Vysvetlenia „duchovných“, na otázku prečo to Boh dopustil, väčšinou vyznievajú ako frázy, ktoré nedávajú trpiacim rodičom jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na zásadnú otázku: Prečo? Samo za seba hovorí aj to, ak takíto veriaci rodičia sa modlia k Bohu, aby im dieťa, resp. deti nebral. Akoby to bol Boh, ktorý sa hrá s osudmi ľudí, a nebol to človek sám, ktorý si je strojcom svojho šťastia, ako je to napokon vyjadrené aj v Novom zákone slovami: Čo človek zasieva, to aj zožne (Gal. 6, 7). Čomu takíto veriaci vlastne veria?
Pri teórii jedného pozemského života, viere o odpočívaní v hrobe po pozemskom živote, teórii o neexistencii života po pozemskom živote sa núkajú nasledujúce otázky pre tých, ktorí doposiaľ nepripustili v tejto otázke inú možnosť ako tú, ktorá im bola predostretá ich rodičmi alebo nejakou duchovnou autoritou, a majú záujem sa nimi zaoberať:
1. Nie je nápadné, že každý, kto o tele rozpráva, povie, že telo má ? Nie je nápadné, že prirodzene oddeľujeme telo od svojho ja?
2. Jestvoval by si, ak by si Tvoji rodičia našli iných partnerov, resp. nikdy by sa nestretli?
3. Prečo nastupujeme na štart, do pozemského života za takých rozdielnych podmienok?
4. Povedal niekedy Ježiš, že sa máme uspokojovať s nejasnosťami? Že cesty Pána sú nevyspytateľné? Že nás Pán skúša, alebo že s nami má nejaké špeciálne plány?
5. Kde je logika, alebo zmysel popierania znovu vteľovania duše?
6. Keďže sa Boh spája s láskou a spravodlivosťou, nie je lásku a spravodlivosť vidieť v myšlienke znovu vteľovania duší? Lásku spočívajúcu v darovaní možnosti pracovať ďalej na sebe, alebo možnosti odčiniť prešľapy, a spravodlivosť v tom, že ak niekto si napr. nevážil svoje telo, ako dar, a následky jeho pochybenia ho nestihli v danom živote, že tieto ho stretnú v budúcom, aby si ich prežil a poučil sa na nich. Nezrkadlí sa v tom okrem spravodlivosti aj láska?
7. Čo s tými ľuďmi, ktorí žili pred Kristom, a z toho dôvodu nemali možnosť sa stretnúť s Ježišovým učením, ktorého prijatie má byť predpokladom spasenia? Ak dostanú tú možnosť pri poslednom súde po vstaní z hrobov, bude na tomto svete okrem ohromnej tlačenice aj rad rôznych a vzájomne si odporujúcich kresťanských a iných duchovných učení. Budú zrejme potrebovať určitý čas na to aby si spomedzi nich vybrali a hlavne na to, aby preukázali ako naučené používajú v praxi. A to bude práve to, čo väčšina kresťanov odmieta - život po živote. Alebo nie?
8. Nemali by veriaci (kresťania) skôr vítať myšlienku života po živote? Veď veria, že existuje večný život, vzkriesenie. Načo to niekoľko tisícročné nič nerobenie, záhaľka (ktorá je sama o sebe hriechom), či odpočívanie v hrobe? A to zvlášť u ľudí, ktorí život predčasne stratili, si ho užívali a pod.?
9. Prečo, aj keď Biblia samotná, poukazuje na znovu vteľovanie duší (napr. Mat. 11, 11-14 a 17, 10-13), nechce väčšina kresťanov ani len pripustiť, ako pracovnú hypotézu, že život po živote existuje hneď? Neodmietol náhodou myšlienku znovu vteľovania duší z kresťanskej viery až koncil zo 6. storočia. Ak áno, vedia veriaci za akých okolností sa tak stalo a uvedomujú si, že o Pravde nemožno hlasovať ani stanovovať ju koncilom a pod.? Je správne odmietnuť ako celok niečo, čo je iba z časti pokrivené?
10. Čo je to osud ?
11. Môže každý kresťan s presvedčením povedať, že v rozmiestňovaní narodení nie je slepá náhodnosť, ktorej nerovnosť musí, ako sa dá, vyrovnať zákonodarstvo so sociálnym cítením ?
12. Nemá popieranie myšlienky znovu vteľovania duší svoj diel viny na rozšírenom zmýšľaní typu: „Ak žijeme iba raz, ako to napokon tvrdia aj cirkvi, treba si to poriadne užiť, aj keď na úkor niekoho iného; veď Božia láska a spravodlivosť ak ju posudzujeme z hľadiska jedného pozemského života zjavne neexistuje.“?
13. Môže duša telesne postihnutého narodeného dieťaťa zožínať nedobrú siatbu niekoho iného aj keď v Novom zákone (Gal. 6, 7) sa výslovne spomína, že každý zožína (len) to, čo zasial?
