oficiálne Wien- LCC Eisbärlauf 2, kde som sa umiestnil na solídnom 4. mieste! Z piatich Slovákov...
Slovenská výprava bola početná... Toto je celá polka z nej; tá úspešnejšia. Dvaja z nich mali 60 rokov, jeden 55, takže uznáte, že konkurencia bolo tvrdá, čo len zvýrazňuje môj úspech... Jedného zo šesťdesiatnikov, Jara Sládeka som nakoniec predbehol! Nie je na foto.
Dušanovi, vľavo, ušla medaila v kategórii nad 50 rokov len tesne, s časom 1:29:33 skončil štvrtý. Pán Štekauer, v strede, obsadil vo svojej kategórii ako čerstvý šesťdesiatnik bronz, s časom 1:39:57 a môj najväčší súper Paľo Hajduk mi odbehol, čo som nečakal, o viac ako o 5 a pol minúty.
Atmosféra na štarte a sústredenie X-mana... (Za ním na ľavo v okuliaroch borec, ktorý v zasadačke Viedenského futbalového štadiónu, toť dejiska finále posledných futbalových ME, mal po pretekoch v dvojhodinovej "pauzičke" medzi pretekmi a vyhlasovaním víťazov prednášku o behaní v nemčine z ktorej som rozumel len jediné: že beh nie je šport ale filozófia).
V posledných siedmych polmaratónoch sa mi podarilo vždy vopred uhádnuť môj výsledný čas v rozmedzí maximálne dvoch minút. Tento krát som čas tipoval na 1:41 - 1:42:00. Vo Viedenskom mestskom parku Práteri sa bežali 3 rovnaké okruhy z ktorých prvý som prebehol za 32:35, druhý za 33:47 a tretí za 35:08 s výsledným časom 1:41:31, s ktorým som bol nadmieru spokojný, veď bol to môj dovtedy 4. najrýchlejší polmaratón. Jaro Sládek, ikona bratislavských bežcov, mal na trati problémy, dobehol v čase 2:15:33.
Mojim druhým hlavným tohtoročným podujatím" bol Bratislavský ČSOB mestský polmaratón.
Tento rok som na ňom oproti predošlému bežal bez "vodiča", teda musel som sa spoliehať len na vlastné sily, poprípade si nájsť nejakú "obeť", na ktorú by som sa mohol zavesiť. Čo sa týka prípravy, ostal som verný svojmu objemu, v ktorom 3 mesiace pred pretekmi neprekračujem v priemere 30 km dávku za týždeň: V januári som nabehal 104 km, február 136, plus 2 túry Javorníky, marec do 28.3. - deň polmaratónu - 108,5). Už štvrtý rok po sebe úmyselne zostávam na tých istých bežeckých "dávkach", aby som jednak s pribúdaním veku videl ako sa od nich odvíhajú moje výkony a jednak chcem si zachovať bežecké zdravie čo najdlhšie bez zničených kĺbov. V závere uvádzam zoznam mojich polmaratónov od r. 2006, kedy som sa druhý krát v mojom živote prihlásil na bežecké preteky. (Prvé som absolvoval v Košiciach v r. 1992; išlo o maratón).
Od 5. km do 12. km som bežal so skupinou, ktorá bežala na čas 3:15 v maratóne, potom mi ušla. Na 13. km som predbiehal Tanečníka, teda Majora, teda Paľa Hajduka, ktorý ma pred tým predbiehal na 2. kilometri, čo asi prepálil, zvlášť keď z dňa pred tým mal v nohách kratší pretek. Keďže pred mesiacom mi to Paľo natrel vo Viedni, 12. kilometer bol pre mňa vzpruhou a oživením na nudnom petržalskom úseku a začal som si veriť, že by som to mohol dnes dať pod 1:40. Na štarte som si čas odhadoval na 1:39:59 až 1:41:00).
Priebeh polmaratónu: 1. km - 04:32, 2. km - 09:03 (04:31), 3. km - 13:50 (04:45); 4. km 18:30 (04:41), 12. km - 55:37(04:38 priemer počas posledných 8 km), 13. km - 1:00:18 (04:40), 14. km - 1:05:08 (04:51), 15. km - 1:10:07 (04:59), 16. km - 1:15:07 (04:59), 17. km - 1:20:04 (04:57), 19. km- 1:29:52 (04:54 priemer počas 2 km), 20. km - 1:34:56 (05:04) (stúpanie na Starý most), 21. km a 97 metrov (05:03), výsledný čas 1:39:59,4. Takže mi to vyšlo o chlp, o 0,6 sekundy. Priemer na 1 km (04:44).
Paľo, vľavo, skončil s časom 1:42:42 a Peter Šafárik, najvyšší, najstarší a najlepší z trojice "červenogardejcov", s časom: 1:34:40.
Tohto roku som sa s "červenou partiou" stretol aj populárneho malokarpatského aprílového behu Baba - Kamzík. Trať to bola pekná, ale na mnohých miestach rozmáčaná, ako to v horách v apríli neraz býva a bežci sa museli "brodiť" aj cez tri veselé potoky, ktoré miestami pripomínali riečky:
V "zjazdoch" z kopcov som to na neraz tvrdšom kamenistom povrchu tak "rozpálil", aby som dohonil to, čo som do kopca stratil, že si to odnieslo moje pravé koleno, v ktorom dodnes cítim akoby zápal. Prvých 5 kilometrov som bežal s Paľom, ktorý mi na šiestom kilometri ušiel a už som ho do konca behu nevidel. Skončil s časom 2:35:47, Peter skončil v kategórii 50 ročných na 3. mieste s časom 2:17:01 (ech ako mi dobre padlo, že som ho v Košiciach na maratóne pred rokom predbehol...:-)) a ja som dobehol v čase 2:36:35.
Jaro Sládek v cieli crossu na vrchole lúky pod Kamzíkom v Bratislavskom lesoparku.
Zlatým klincom programu mojej bežeckej sezóny 2010 bol Ľubľanský polmaratón 24. októbra:
Do hlavného mesta Slovinska sme sa vybrali s Harym (Paľo) a Igorom z Bratislavy autom. Trvalo nám to v pokojnom tempe 4 hodiny, čo je hodinovo ešte bližšie ako do Košíc. Hotel sme mali objednaný takmer v centre.
Na 4 lôžkovej izbe s poschodovými posteľami, nás už "očakával" nejaký chlapík, mal okolo 55 rokov, a bol od Moskvy (ako neskôr vysvitlo len 200 km...). Najprv sme neverili, že tento pupkáč, volal sa Andrej, si trúfa na maratón. Neskôr vysvitlo, že jeho osobák v maratóne je 2:36. (Tento krát za svojim osobákom zaostal, takmer 2 hodiny, ale dobehol, a to je podstatné).
Z izby bol pekný výhľad na mesto:
Mesto, počtom obyvateľov a aj veľkosťou centra pripomínajúce Košice, má turistom čo ponúknuť na obdivovanie:
Igor a Hary.
K Ľubľanskému polmaratónu / maratónu:
Čo sa týka trate maratónu, táto podobne ako v Bratislave pozostáva z dvoch identických okruhov z veľkej časti vedúcej mimo centra mesta. Trať je však príjemná, možno ešte rovnejšia než v Košiciach, ideálna na osobáky, aj keď traťový rekord je niečo cez 2:10 a stále ho drží Keňan William Biama, ktorý držal rekord aj v Košiciach. Beží sa cez štvrte rodinných domov a mestský lesopark; len v závere na posledné 4 kilometre sa stáča do centra,
kde trať končí a aj začína pred budovou slovinského parlamentu pripomínajúcou skôr naše niekdajšie sídla OV KSS (viď obrázok vyššie):
Predsavzatia:
Ja s Harym sme si chceli urobiť osobáky v polmaratóne. U mňa bol osobný rekord 1:39:43 a u Haryho 1:39:13. U Igora v maratóne to bolo 3:24:30.
Igor prekvapil,
že na večeru pred maratónom mu stačila len skorá pasta party a na raňajky len 2,5 dcl akéhosi energetického mlieka pre deti. A ešte aj to mu na žalúdku preteku vadilo. Hary sa ráno posilňoval klasikou: dvomi rohlíkmi a salámou a ja dvomi banánmi s rozmixovaným sézamom a trochou cukru.
Ľubľanský polmaratón som odštartoval pocitovo v dosť svižnom tempe a na 2. km som si preto myslel, že som získal rezervu aspoň 20 sekúnd, ktorá sa mi zíde v závere. Keď som ale pozrel na hodinky zistil som, že som nič nezískal a idem presne tempom na čas 1:40, ktorý som si pred pretekmi predsavzal, alebo odhadol, že by som ho mohol zabehnúť, plus mínus jedna minúta.
Pri pomyslení, že s týmto tempom mám ešte vydržať bežať 19 kilometrov ma napadlo, že je to na mňa priveľa a dnes môj osobák (1:39:43) neprekonám; aj keď trať aj počasie boli takmer ideálne (počasie 12 - 14 stupňov, pod mrakom, bezvetrie až do 17 km, kedy začal fúkať protivietor).
Ale keďže časť môjho "ja" sa s tým nechcela zmieriť, že osobák neprekonám, začal som sa obzerať po nejakej „obeti" bežiacej vyrovanným tempom na čas zhruba 1:39, na ktorú by som sa mohol „nalepiť", lebo takto sa beží o čosi ľahšie. V tak veľkom dave bežcov to nebol až tak veľký problém vybrať si vhodného „vodiča", A aj som si vybral; čo mi dosť pomáhalo.
Myslel som si, že balóniky na čas 3:15 v maratóne, teda na 1:37:30 v polmaratóne, sú ďaleko pred mnou. Veľmi povzbudzujúce preto bolo neskoršie zistenie, že boli za mnou.
Na 6. km sa na mňa a na môjho „vodiča" dotiahli a dokonca si nás dovolili aj predbehnúť!... Nechal som ich tak, ale keď som videl, že sa nevzďaľujú, pridal som, odtrhol som sa od môjho „ťahača" a balóniky som dobehol. Na začiatku 10. km som dokonca nadobudol dojem, že by som mohol bežať ešte rýchlejšie. Do cieľa to už nebolo až tak ďaleko - len vzdialenosť Devín - Bratislava, teda 12 km, čo nie je až tak veľa na to, aby som nemohol zariskovať a šliapnúť na plyn... Môj spomínaný vodič, ktorý sa medzi tým tiež dotiahol na skupinku, akoby čítal moje myšlienky - odtrhol sa a ja za ním!
To, že nás predbehovali iní bežci som ignoroval. Akurát som si položil otázku, že čo robili doteraz?..., žeby odštartovali o 5 minút neskôr?... Veď ja som nespomaľoval, tak ako je možné, že ma predbiehajú?... Celú trať som išiel vyrovnaným tempom. Až do 18. km.
Vtedy nás znovu dobehli a predbiehali balóniky na čas 3:15 v maratóne a 1:37:30 v polmaratóne. Ja som v tom čase bol stále zavesený na svojom „vodičovi".
Ale keďže som sa nechcel vzdať šance prekonať osobný rekord, na 18. km som svojmu vodičovi poďakoval a zamával - nech sa mu darí v ďalšej polke maratónu a ja som opäť začal dolepovať medzeru medzi mnou a balónikmi. Tie sa mi na 19. km podarilo dolepiť, ale v polke 20. kilometra mi opäť utiekli. Začali sa mi totiž ozývať kŕče do prstov na nohách, čo je u mňa predzvesť kŕčov v celých nohách. Malé kŕče ma v maratóne zvyčajne po 10-tich až 15-tich minútach donútia výrazne spomaliť, alebo prejsť do chôdze, ale teraz som bežal polmaratón a tak som mal rezervu na nejaké 3 kilometre behu, čo do cieľa by malo bohato stačiť. Časovo som na osobák mal nadbehnuté a tak som nechcel riskovať a o čosi som spomalil. Preto mi balóniky ušli.
Na začiatku 21. kilometra som to už ale mohol risknúť a bežať na doraz.
V posledných 50-tich metroch som predbehol asi 6-7 polmaratóncov, ktorí ma predbehli na 20. km v miernom stúpaní pod podjazdom. Nakoniec môj vodič dobehol maratón 5 minút za balónikmi, ktoré od vytýčenej méty 3:15 zaostali dve minúty.
Igor, náš šampión, ktorý jak mňa tak aj Haryho zdolal o pekných pár minút aj v polmaratóne, skončil v maratóne na 185. mieste z 856 maratóncov s časom 3:20:35, čím vo svojom druhom maratóne (zhodou okolností prvý tiež zabehol v Ľubľane) si zlepšil svoj čas o 4 minúty.
Hary si vylepšil osobák o minútu a 3 sekundy - na čas 1:38:10; a to ešte v marci toho istého roku bežal polmaratón za 1:55!...
Ja som vo svojej kategórii skončil 140-ty z 593 polmaratóncov a osobák som si vylepšil takmer o minútu, presnejšie o 54 sekúnd - na čas 1:38:49. Aj v mojom prípade išlo o osobák, na ktorý som sa psychicky pripravoval nápisom na tričku "bež ako nikdy pred tým".
Víťazné trio... - 100 %-ná úspešnosť - všetci traja sme si spravili osobné rekordy.
Ešte pár slov k tréningu.
Za júl som prebehol 114 km, august 125 km, september 123 km a v októbri, pred pretekmi, ktoré boli 24.10., som "zvládol" 143 km. Priemer za týždeň 34,8 km. Do toho je zarátaná po prepočte aj občasná horská turistika a bicykel. Moje predsavzatie z r. 2006: každoročne sa zlepšiť v polmaratóne pri dodržiavaní rovnakej tréningovej záťaži, zatiaľ plním. Moje krédo neznie: "Pomaly ale iste", ale "Minimálne, ale predsa..." Stačí pár sekúnd. Lebo veľké skoky hore obyčajne striedajú veľké skoky dole. Som za vyváženosť.
V sezóne 2010 som nabehal dohromady 1.260 km, priemer na mesiac 105 km, do ktorých zarátavam aj občasné bicyklovanie po prepočte v pomere 1 : 3,5 (35 km na bicykli = 10 km behu).
Ešte odkaz na výsledky
z mojich maratónov a iných bežeckých experimentov: http://www.behej.com/bezecke-tabulky/zavodnici/287
