Alebo presnejšie, už 10. decembra roku 2024 si Argentína pripomenula rok od inaugurácie Javiera Mileiho na post prezidenta.
Táto známa “prezidentská figúrka” si za svoj krátky čas v úrade oslavujúc svoje výročie priniesla mnoho podporovateľov i odporcov, ktorí túto situáciu využili na to, aby mohli novozvoleného prezidenta zhodnotiť. Zatiaľ, čo jeho podporovatelia vyzdvihujú pokles inflácie z 25 % mesačne na menej než 3 %, jeho kritici upozorňujú napríklad na výrazný nárast chudoby v krajine.
Téma inflácie ako takej si však zaslúži o niečo podrobnejší rozbor.
To, že bolo minulý rok argentínske peso extrémne poznačené infláciou, vie snáď asi každý. O niečo menej ľudí však vie, že prakticky od roku 1945 trpela Argentína každoročne dvojcifernou infláciou, s výnimkou 90. rokov, keď bolo peso pevne naviazané na dolár.
Rozpočet a chudoba
Mileiho reformy tak priniesli historický úspech v podobe prvého rozpočtového prebytku za posledných 15 rokov. Podľa správy španielskeho inštitútu Instituto Juan de Mariana:
„V oblasti menovej politiky Milei kombinoval dva zásadné prístupy.
Po prvé, kvalitatívne ozdravenie bilancie centrálnej banky, ktorá bola dlhodobo poškodzovaná krytím verejného deficitu cez tlačenie peňazí.
Po druhé, kvantitatívne zlepšenie pozície pesa s cieľom stabilizovať menovú bázu, čo vytvára relatívny nedostatok národnej meny a zvyšuje jej hodnotu voči doláru.
Rozdiel medzi oficiálnym výmenným kurzom a trhovou hodnotou pesa voči doláru dosahoval pri Mileiho nástupe približne 150 %, no do konca roka 2024 sa očakáva jeho pokles na približne 3 %. To pripravuje pôdu na zrušenie existujúceho režimu výmenného kurzu.“
A čo situácia s chudobou?
Pri nástupe do funkcie Javier Milei “zdedil” úroveň chudoby na úrovni 45,2 %, ktorá sa krátko po jeho nástupe vyšplhala na viac ako 50 %. V posledných mesiacoch sa však tento ukazovateľ zlepšil a klesol mierne pod pôvodnú hodnotu. Takýto vývoj, spojený s poklesom hrubého národného produktu (HDP), bol očakávaný a predpovedal som ho ešte pred začiatkom Mileiho pôsobenia.
Podobné javy boli historicky zaznamenané aj počas ekonomických reforiem, ktoré v rokoch 1990 až 1992 zaviedol Leszek Balcerowicz v Poľsku a začiatkom 80. rokov Margaret Thatcherová vo Veľkej Británii. V oboch prípadoch došlo k počiatočnému poklesu HDP, ktorý bol v prípade Veľkej Británie dokonca ešte prudší než počas Mileiho vlády. Skrytá nezamestnanosť sa transformovala na otvorenú nezamestnanosť a podniky závislé od štátnych dotácií preto často nedokázali prežiť.
Extrémny prípad tohto efektu môžeme hľadať aj v postsovietskych krajinách, vrátane Slovenska, po období pádu socialistického režimu – centrálne plánované fabriky sa uzavreli, no zároveň vznikol priestor pre nespočet malých podnikov, ktoré si mohli slobodne konkurovať na trhu.
Ak teda chceli kritici Milieimu vytknúť “zvýšenie chudoby”, mali nepochybne pravdu, no zabudli pri tom na veľmi dôležitý fakt – nejedná sa o trvalý stav. Je to počiatočný adaptačný proces, ktorý je bežný pri radikálnych trhových reformách.
Podstatné je, že po adaptačnom procese nasleduje celkom opačný efekt – napríklad v spomínanom Poľsku a v Spojenom kráľovstve nasledovalo obdobie dynamického hospodárskeho rastu a výrazného zlepšenia životnej úrovne.
A aj vďaka týmto historickým príkladom môžeme očakávať, že Argentína bude nasledovať podobný vývoj a v priebehu nasledujúcich dvoch rokov by dokonca mohla prekonať pôvodné očakávania.
Ako uvádza ďalšia časť analýzy Instituto Juan de Mariana:
„Produkcia v krajine zaznamenala pokles už v roku 2023, pričom adaptačné opatrenia liberálnej vlády prispeli k pokračujúcemu poklesu počas prvých dvoch štvrťrokov roku 2024. Od tretieho štvrťroka sa však začali objavovať prvé náznaky ekonomického oživenia, pričom úroveň produkcie sa dostala blízko k tej, ktorá bola zaznamenaná pred nástupom Mileiho, teraz však s upraveným menovým mixom a fiškálnou politikou. Toto zlepšenie je dôkazom, že vláda úspešne zvládla výzvy spojené s menovými a fiškálnymi reformami.“
Rekordne nízke nájomné
Deregulačné opatrenia už začínajú prinášať výsledky, čo je kľúčové pre udržanie podpory Mileiho priaznivcov. Významným krokom bolo úsilie ministerstva pre dereguláciu a transformáciu štátu pod vedením Federica Sturzeneggera, ktoré zahŕňalo zrušenie regulácií týkajúcich sa nájomného.
Rok 2024 viedol k výraznému a rýchlemu nárastu ponuky bytov v Argentíne. V predošlých rokoch totiž mnohí vlastníci bytov od prenájmu upustili, pretože kvôli kombinácii mnohých nepríjemných regulácií nájomného a vysokej inflácie to už pre nich nebolo finančne výhodné.
Mesačné nájomné za priemerný byt v Buenos Aires sa po zrušení regulácií nájomného reálne znížilo o 30 % v období od novembra 2023 do júla 2024.
Ako už mnohí ekonomickí analytici a politológovia pochopili – úspech Javiera Mileiho závisí od jeho schopnosti zvládnuť počiatočné „suché obdobie“. Kľúčom k tomu je, či Argentínčania prejavia dostatok trpezlivosti a pochopia, že problémy, ktoré vznikali desiatky rokov, sa nedajú vyriešiť za jediný rok.
Zatiaľ sa zdá, že Argentínčania túto realitu prijímajú, keďže Mileiho popularita zostáva na úrovni takmer 50 %. Najväčšiu podporu má paradoxne medzi chudobnými, ktorí jeho reformy vnímajú pozitívne.
Na medzinárodnej scéne však ľavicové médiá a politici obviňujú Mileiho z chaosu, ktorý v skutočnosti spôsobili jeho peronistickí predchodcovia.
Aby som však bol úplne presný, tak musím zmieniť, že jeho kritika nepochádza len z ľavicových kruhov. Napríklad v Nemecku, keď líder ľavicovo liberálnej FDP Christian Lindner vyzdvihol potrebu „trochu viac Mileiho“, predseda CDU a pravdepodobný budúci kancelár Friedrich Merz zasa ostro reagoval tým, že Milei „ničí“ svoju krajinu a potláča práva ľudí.
Pri tom všetkom sa zdá, že práve chudobní Argentínčania, ktorí tvoria väčšinu Mileiho podporovateľov, chápu jeho posolstvo lepšie než niektorí údajne “liberálni” alebo “liberálne-konzervatívni” politici zo zahraničia.
Deregulácie v Argentíne vs. ultraregulácie na Slovensku
Javier Milei je nepochybne postavou, ktorá polarizuje. Jeho odvážne a radikálne reformy z neho robia symbol zmeny, ale zároveň ho vystavujú ostrým kritikám, najmä na medzinárodnej scéne. Je však nepopierateľné, že mnohé jeho kroky priniesli pozitívne výsledky – zníženie inflácie, rozpočtový prebytok, rastúcu konkurencieschopnosť ekonomiky a zlepšenie dostupnosti bývania. No rovnako pravdivé je aj to, že jeho reformy spôsobili aj krátkodobé problémy, ako nárast chudoby a ekonomický pokles.
To všetko nás učí, že ekonomické reformy – najmä tie radikálne – sú vždy balansovaním medzi dlhodobými prínosmi a krátkodobými nákladmi. A hlavne – nie všetky krátkodobé negatíva značia dlhodobý pokles a opačne.
Pre Slovensko je však príbeh Javiera Mileiho viac než len vzdialeným príkladom z Latinskej Ameriky. Je mementom, ktoré nás núti zamyslieť sa nad tým, akým smerom sa uberá naša krajina. Kým Argentína, hoci s problémami, vykročila smerom k deregulácii, slobodnejšiemu trhu a zodpovednej fiškálnej politike, Slovensko kráča presne opačným smerom.
Namiesto toho, aby sme sa inšpirovali politikami, ktoré posilňujú slobodný trh a konkurencieschopnosť, upadáme do víru nesystémových zmien, ktoré ohrozujú základy našej ekonomiky. Vládne návrhy, ako zavedenie transakčnej dane či rôzne populistické zásahy do daňového systému, naznačujú, že naším cieľom nie je zlepšovanie podmienok pre podnikateľov a obyvateľov, ale krátkodobé plátanie dier v štátnom rozpočte za cenu dlhodobej regresie. Tieto kroky nemajú žiadnu ucelenú víziu, podobne ako nemali víziu režimy, ktoré priviedli Argentínu do problémov, z ktorých sa Milei snaží krajinu dostať.
Netreba ešte zabúdať na to, že jedným z najzarážajúcejších momentov, ktorý symbolizuje smerovanie našej krajiny, bola nedávna návšteva premiéra Roberta Fica v Moskve. Tento krok nie je len geopoliticky kontroverzný, ale veľmi jasne nám všetkým naznačuje, že Slovensko prestáva byť spoľahlivým partnerom v rámci EÚ a NATO. Namiesto toho, aby sme posilňovali svoje miesto v demokratickom a ekonomicky prosperujúcom svete, otvárame dvere do sféry vplyvu krajiny, ktorá je symbolom autoritárstva a ekonomickej stagnácie.
Čo sa môžeme naučiť od Mileiho?
Hoci má Javier Milei ďaleko od dokonalosti a jeho politika má mnoho tienistých stránok, Slovensko by sa mohlo poučiť z niektorých jeho princípov:
Deregulácia a podpora trhu: Milei pochopil, že prebyrokratizovaná ekonomika dusí podnikateľskú iniciatívu. Slovensko sa zase vydalo cestou zavádzania ďalších regulácií a daní, ktoré len odrádzajú investorov a podnikateľov.
Zodpovedná fiškálna politika: Mileiho odhodlanie dosiahnuť rozpočtový prebytok ukazuje, že aj krajiny s hlbokými finančnými problémami môžu pristupovať k verejným financiám zodpovedne. Slovensko by radšej malo ukončiť éru deficitného hospodárenia a zamerať sa na efektívne využívanie verejných zdrojov.
Dlhodobá vízia: Argentína pod Mileiho vedením čelí náročnému obdobiu, ale s jasným cieľom zlepšiť ekonomické podmienky v budúcnosti. Slovenská politika naopak často pripomína akési “občasné hasenie požiarov”, bez ohľadu na dlhodobé dôsledky prijímaných opatrení.
Je najvyšší čas, aby sme začali uvažovať o reformách, ktoré sú založené na podpore slobodného trhu a efektívnej štátnej správy.
Áno, reformy môžu byť bolestivé, ako nám ukazuje argentínsky príklad. No odkladanie týchto zmien nás stále vedie iba k ešte hlbšiemu úpadku. Ak sa nevrátime k princípom zdravého hospodárenia a rešpektu voči slobodnému trhu, môžeme sa ocitnúť v podobnej situácii, v akej bola Argentína pred nástupom Mileiho (alebo pokojne aj v ešte horšej situácii, ku ktorej nás dovedie synergia bezhlavého míňania a proruskej geopolitickej orientácie).
Mileiho príklad nie je o tom, aby sme ho slepo nasledovali, ale o tom, aby sme si uvedomili, že aj tie najťažšie ekonomické problémy sa dajú riešiť. Potrebujeme odvahu, víziu a trpezlivosť. Ak však budeme pokračovať v našej súčasnej politike nesystémových opatrení a politického oportunizmu, čaká nás nie ekonomické oživenie, ale ešte hlbšia kríza.
