Slovenská ekonomika, kedysi známa ako „stredoeurópsky tiger“, sa pod vedením Roberta Fica postupne mení na ukážkový príklad ekonomickej stagnácie a politického regresu. Krajina, ktorá mala potenciál stať sa dynamickým hráčom v európskej ekonomike, dnes čelí dôsledkom chaotickej, populistickej a krátkozrakej politiky. Prakticky každé ďalšie Ficovo rozhodnutie podkopáva základy ekonomickej slobody, právneho štátu a medzinárodnej reputácie Slovenska. Najnovšia návšteva premiéra u ruského prezidenta Vladimira Putina pritom jednoznačne ukazuje, že Slovensko už nejde do mínusu len ekonomicky, ale aj politicky – smerujúc k modelu autoritatívneho štátu po vzore Bieloruska.
Fico a jeho pohreb „slovenského tigra“
Ficova ekonomická politika je synonymom spomaľovania rastu, zvyšovania zadlženia a uprednostňovania krátkodobých populistických opatrení pred dlhodobou stabilitou. Pokiaľ sa vám zdá, že preháňam, tak vás musím ubezpečiť o opaku – dáta žiaľ hovoria svoje. V čase Ficovej vlády Slovensko stratilo dynamiku, ktorá ho kedysi radila medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky regiónu. Reformy, ktoré by mohli posilniť konkurencieschopnosť, boli nahradené planou rétorikou zameranou na “sociálny štát” – avšak za cenu rastu verejného dlhu a poklesu dôvery investorov.
Aby toho nebolo málo, Ficova predstava o zavedení transakčnej dane je asi najohyzdnejším príkladom jeho nekompetentnej politiky.
Táto daň, prezentovaná ako magické riešenie na zvýšenie štátnych príjmov, v skutočnosti ohrozuje bankový sektor, podnikateľské prostredie a v prvom rade bežných občanov a ich kúpnu silu. Zavedenie podobných opatrení žiaľ Slovensko posúva bližšie k ekonomickému chaosu, aký zažíva Grécko, pričom odrádza zahraničných investorov a destabilizuje domáci trh.
Stopy podobných opatrení a daní sme však v akejsi “mikroverzii” vedeli nájsť aj pár mesiacov dozadu. Jedným z takýchto tragikomických krokov Ficovej vlády, ktorý mal devastujúce dôsledky, bolo všeobecné zameranie sa na spotrebné dane, ako je napríklad daň z cukru.
Na tomto konkrétnom príklade môžeme krásne vidieť, ako sa vláda s obľubou zameriava na nesystémové riešenie. Namiesto reálnych reforiem, ktoré by pomohli ekonomike rásť, sa zavádzajú opatrenia, ktoré obmedzujú slobodu podnikania, zvyšujú náklady pre spotrebiteľov a poškodzujú nízkopríjmové skupiny.
Koniec koncov, samotná transakčná daň je skvelým príkladom toho, kam až “mindset dane z cukru” a všelijakých podobných daní môže zájsť.
Rovnaký mindset však môžeme vidieť nielen v hľadaní zdrojov do štátnych príjmov, ale aj v hospodárení s výdavkami. Fico si konkrétne rád „naháňa vlastný chvost“. Vláda s obľubou investuje energiu do krátkodobých opatrení, ktoré sú viac zamerané na spĺňanie nejakých vytýčených a naplánovaných politických bodov než na riešenie reálnych problémov krajiny. Zároveň si veselo ignoruje varovné signály o budúcich rizikách, ako sú demografická kríza alebo globálna ekonomická neistota.
Takúto politiku by sme si zjednodušene vedeli predstaviť ako ukážkový príklad výroku bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana:
„Ak sa to hýbe, zdaňte to. Ak sa to bude hýbať, regulujte to. A ak sa to prestane hýbať, dotujte to...“
Slovensko na bieloruskej ceste
Nemusíme mať zrovna doktorát z ekonómie a ani takú či onakú politickú zaujatosť na to, aby sme si vedeli priznať, že to, čo sa v našej krajine deje, nie je známkou ničoho dobrého.
A žiaľ – nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie…
Návšteva slovenského premiéra Roberta Fica u ruského prezidenta Vladimira Putina vyvolala na Slovensku aj v medzinárodných kruhoch intenzívne reakcie.
Tento krok, ktorý Fico označil za „pracovnú návštevu“, má zásadné ekonomické, diplomatické a politické implikácie. Slovensko sa pod vedením Fica totiž čoraz viac vzďaľuje od hodnôt západného sveta a blíži sa k autoritárskemu modelu vládnutia, aký môžeme vidieť napr. v Bielorusku.
Ficova cesta do Moskvy, ktorú mnohí právoplatne označili za krok v prospech Kremľa, podčiarkuje jeho ekonomickú a zahraničnopolitickú neschopnosť. Poďme sa teda pozrieť na zúbok tomu, čo je vo veci a čo pre nás ako pre krajinu môže táto situácia znamenať.
Hlavným oficiálnym dôvodom Ficovej návštevy bolo riešenie otázky tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu. Od 1. januára 2025 bol tento tranzit zastavený, čo nepochybne ohrozuje dodávky plynu na Slovensko. Fico sa pokúsil situáciu najskôr riešiť s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, no rokovania skončili neúspešne. Ako uvádza Pravda, slovná prestrelka medzi Ficom a Zelenským poukazuje akurát na napätie medzi Slovenskom a Ukrajinou, ktoré Ficova návšteva v Moskve len prehĺbila.
Podľa ruského experta Igora Juškova Fico svojou návštevou dosiahol dva ciele – vytvoril tlak na Ukrajinu a položil základy pre možné sankcie voči Kyjevu, ak tranzit plynu skutočne nadobro skončí. Slovensko by mohlo napríklad zastaviť dodávky elektriny Ukrajine alebo sabotovať predĺženie protiruských sankcií na európskej úrovni. Tento krok však nie je len o plyne. Ruské médiá totiž Ficovu návštevu interpretovali ako víťazstvo Kremľa, ktoré ukazuje, že Moskva dokáže prelamovať diplomatickú izoláciu.
Asi nemusím zdôrazňovať to, že Ficova cesta do Moskvy je v ostrom kontraste s postojom Európskej únie a NATO, ktoré jednoznačne odsudzujú ruskú agresiu na Ukrajine. Podľa bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka je Ficova návšteva „zradou spojencov aj Slovenska“. Rovnako Michal Šimečka, líder Progresívneho Slovenska, zdôraznil, že ak by premiérovi išlo o plynový tranzit, mal by rokovať s Ukrajinou a nie s Putinom.
Koalícia pritom Ficovu návštevu bagatelizuje. Strana SNS sa tvári spokojne a je rada, že návšteva prebehla v utajení, čím sa podľa nej zabránilo zasahovaniu zo strany EÚ.
Toto vyjadrenie pritom len prehlbuje obavy, že Slovensko sa pod Ficovým vedením vydáva na cestu medzinárodnej izolácie – slovenský premiér sa totiž svojou návštevou zaradil medzi lídrov, ktorí pomáhajú Moskve narúšať jej vlastnú diplomatickú izoláciu. Podobne ako maďarský premiér Viktor Orbán či srbský prezident Aleksandar Vučić aj Fico signalizuje, že je ochotný ignorovať západné hodnoty a záujmy v prospech ústupkov voči Rusku.
Ficova politika však má potenciál priniesť Slovensku ďalšie vážne problémy. Slovensko čelí energetickej kríze akonáhle Ukrajina zastavila tranzit plynu.
Slovensko je podľa ministerky hospodárstva Denisy Sakovej na zastavenie dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu technicky dobre pripravené. Štátna spoločnosť SPP má v podzemných zásobníkoch uskladnených o 20 % viac plynu ako pred rokom. Zásobníky, ktoré má zazmluvnené spoločnosť SPP, sú navyše aj na konci decembra naplnené prakticky na 100 %, čo v tomto období nie je štandardné. Ako informoval denník Aktuality.sk:
“Štátna plynárenská spoločnosť má diverzifikované portfólio dodávok plynu od ďalších piatich veľkých medzinárodných energetických dodávateľov, ako BP, Exxon Mobil, Shell, RWE alebo ENI.”
Je však nutné zmieniť, že v prípade záložných rezerv sa môžeme potýkať s nedostatočnosťou a v prípade alternatívnych zdrojov zasa s vysokými nákladmi. Žiadne z týchto riešení nemusí byť koniec koncov dlhodobo udržateľné.
Alternatívne zdroje plynu, ako sú dodávky cez Azerbajdžan alebo Kazachstan, sú síce teoreticky možné, ale oveľa drahšie. Stanislav Mitrachovič, odborník na energetickú bezpečnosť, zdôrazňuje, že takéto dodávky by zvýšili ceny plynu pre slovenských spotrebiteľov aj priemysel.
Ficova proruská politika je tak iba ďalším krokom k tomu, aby sa Slovensko ocitlo v rovnakom režime ako Bielorusko – ekonomicky oslabené, politicky izolované a závislé od Ruska. Návšteva Moskvy nie je len o plyne, ale aj o tom, že Slovensko sa pod vedením Fica vzdáva vlastnej suverenity a budúcnosti v prospech autoritárskeho režimu.
Záver
Zatiaľčo sa v iných krajinách škrtajú výdavky a regulácie, na Slovensku sa zavádzajú dane z cukru, transakčné dane a rôzne nesystémové riešnia, ktoré síce na chvíľu potešia nie príliš inteligentného voliča, no z dlhodobého hladiska nás zadlžia, vystavia chudobe a redukcii našej kúpnej sily.
V kontexte tohto kontinuálneho zlyhávania slovenskej politiky je Ficova návšteva Vladimira Putina alarmujúcim signálom.
Kým slovenskí občania znášajú dôsledky jeho ekonomickej nekompetentnosti, premiér sa vydáva do Moskvy, aby upevnil vzťahy s autoritatívnym režimom.
Táto “cesta do Moskvy” nie je len symbolickou snahou o politický dištanc od západných hodnôt, ale aj jasným dôkazom toho, že Ficova vláda otvára dvere modelu vládnutia, aký v západných demokraciách buď nevidíme, alebo by sme aspoň ideálne vidieť nemali. Ekonomické ničenie, systematické obmedzovanie slobody a odklon od demokratických princípov sa tak stávajú smutnou realitou dnešného Slovenska.
