V hĺbke príbehu o Aničke a Angelovi, pod vrstvami veľkej romantiky a životných skúšok, pulzuje osud ich syna Petra. Muža, ktorý sa narodil ako Peter Collavino, no ktorému štátna moc vzala meno a zmenila ho na Juríka. Je to príbeh môjho starého otca – človeka, ktorý po celý život hľadal hrob svojho otca Angela a v srdci sa nikdy neprestal cítiť byť Collavinom, hoci slúžil vlasti pod iným menom.
Vernosť vlasti a koberček u ministra Peter bol mužom činu. Ako mladý vlastenec sa so zbraňou v ruke zapojil do Slovenského národného povstania. Miloval túto krajinu a rozhodol sa jej zasvätiť svoj profesionálny život ako vojak. Kariérne stúpal, no jeho integrita bola neustále skúšaná dobou, v ktorej žil.
Nezabudnuteľným momentom jeho služby bol deň, keď si ho ako vysokopostaveného dôstojníka zavolal na „koberček“ samotný minister obrany. Dôvod? Stretnutie s americkým občanom. V časoch hlbokej totality bolo takmer nemožné vysvetliť, že ten „podozrivý cudzinec“ nie je špión, ale jeho vlastný brat, syn Michala Šeda, ktorý prišiel z Ameriky. Mali spoločnú mamu, no štát v tom videl hrozbu. Hoci starého otca vtedy podržala jeho bezúhonná povesť a oddanosť armáde, cena bola krutá – s bratom viac komunikovať nesmel.
Rok 1968: Bod, z ktorého nebolo návratu Zlom prišiel v auguste 1968. Deň príchodu vojsk Varšavskej zmluvy zastihol Petra Juríka na rekreácii v Sofii. Bol tam spolu s ďalšími dôstojníkmi čs. armády. Dnes už vieme, že nešlo o náhodu. To, že sa deje niečo zlé, pochopil vo chvíli, keď lietadlo, ktorému velil, zrazu odletelo do vlasti bez nich. Po návrate domov urobil gesto, ktoré sa v tej dobe rovnalo rozsudku: odovzdal legitimáciu KSS.
Od toho momentu sa stal „predmetom záujmu“ ŠtB. Sledovanie, nátlak a napokon nevydarený atentát, ktorý mu podlomil zdravie, boli nástrojmi režimu, ktorý sa ho snažil zlomiť. Do zálohy ho prepustili s cynickým a definitívnym dovätkom: „Nezaraďovať!“
„Budú ich vešať na kandelábre...“ Starý otec vedel, že je sledovaný. Svoju dcéru inštruoval s trpkým humorom: ak ju budú nútiť k spolupráci, má povedať, že otec nerobí nič iné, len číta Leninove spisy. Sám však predpovedal pád totality, keď varoval, že raz príde zúčtovanie a tí, čo dnes zneužívajú moc, ponesú zodpovednosť.
Prevratu v roku 1989 sa nedožil. Len jeho rodina. Ihneď po páde železnej opony mu Matica slovenská in memoriam udelila vyznamenanie za to, že zotrval vo svojom presvedčení aj v čase, keď štát zlyhal. Aj armáda, v snahe odčiniť krivdy minulosti, ho povýšila in memoriam do hodnosti plukovníka.
Odkaz slovenských rebelov Dnes odpočíva po boku svojej manželky. Na ich spoločnom náhrobnom kameni stojí nápis: „Nech je vám ľahká zem, ktorú ste mali tak radi...“ Hoci hrob svojho otca Angela nikdy nenašiel, jeho vlastná cesta sa stala majákom pre nás ostatných.
Toto dielo „slovenských rebelov“ venujem pamiatke starých rodičov a všetkým ľuďom, ktorí napriek strastiam osudu nezišli z cesty a neohli chrbát pred mocnými, ktorí konali v „záujme štátu“. Aj dnešná doba potrebuje takúto pevnosť charakteru.
Katka, Anička, Mária, Angelo, Peter... Odpočívajte v pokoji. Váš príbeh ostáva s nami, a kým žije v našich srdciach, žije s ním aj láska a pravda.
