Na moje miesto do Šaštína určil inšpektor Waland za direktora ústavu a správcu fary don Bokora. Vo Sv.Beňadiku sa zasa direktorom klerikov a farárom stal don Hlubík. So mnou sa zo Šaštína presťahovala aj redakcia "Don Bosca" ako i korešpondencia a vedenie propagandy saleziánskeho diela pre celé Slovensko.Do Kozároviec som chodil trikrát a do Orovnice dvakrát do týždňa. Vozil som sa na motorke s prívesným vozíkom, ktorú sme doniesli zo Šaštína. V lete to bolo dobré, horšie to však bolo v zime a v mraze. Navrhol som preto pánu inšpektorovi, aby dovolil zakúpiť menšie auto, ktoré by nahradilo aj povozy brata dekana Bučeka, ktoré si dal draho zaplatiť, keď bolo treba ísť zaopatrovať chorých. Pán inšpektor ochotne privolil, keď som mu vykázal, že premávka autom by bola viac ako o polovicu lacnejšia ako bolo Bučekove kone, u ktorých je aj problém s dovolaním. Keď navštívil pán inšpektor Sv.Benedik, prišiel prvý raz aj do Kozároviec. Obdivoval obec väčšiu ako Benedik a ešte viac sa čudoval, keď videl, že sa v nedeľu potuluje po ulici spústa mládeže. Poznamenal: - O tú sa treba postarať, aby sa mala kde schádzať. Odpovedal som mu: - Už som na to myslel." V polovici septembra prechádzal Pohroním pán prezident T.G.Masaryk. Na stanici ho vítali všetky zastupiteľstvá obce a školská mládež v krojoch mu odovzdala kyticu ruží. Medzi tými, čo ho vítali, nechýbali ani obyvatelia benedického ústavu. Akurát don Vagač chýbal. Bol v Šaštíne, odkiaľ mal priviezť auto. Bola to trojkolka typu "Indián". Zo Šaštína doviezol aj don Bokora s pánom Jankom Poncom. Jeden z novicov opísal, ako dopadla prvá skúška Indiána: "Na druhý deň sa vydali dôstojný pána na cestu na Indiánovi. Parádne riadili motor, uháňali miestami hádam aj 100 km rýchlosťou, šikovne sa vyhýbali vozidlám, bez úrazu preleteli cez kŕdeľ husí a stádo kráv - iba, keď sa triumfálne vracali domov, na samom námestí na ostrouhlej zátačke, vysypali sa k nemalej radosti školských dietok." Začiatkom novembra zložilo rehoľné sľuby 15 novicov. Slávnosť sľubov začala ráno 7.novembra. Po sv.omši, ktorú slúžil Tibor Janovič, dával novicom pobozkať vzácnu relikviu Božej krvi. O deviatej hodine mal kázeň pán direktor Ján Hlubík a potom novici zložili sľuby do rúk don Ignáca Stuchlého, ktorý tam prišiel ako zástupca hlavného predstaveného. Slovenských saleziánov na Slovensku pribúda a pribúda aj Dcér Panny Márie Pomocnice. Zatiaľ však boli iba v Taliansku a pripravovali sa na príchod na Slovensko. V októbri 1930 bolo v Turíne 12 slovenských saleziánok. Sestry boli dve a mali 10 čakateliek. Okrem nich boli ešte iné sestry v Nizze Monferato, v Casanova a vo Francúzsku a dve boli na misiách v Južnej Amerike. Bolo potrebné, aby saleziánky čím skôr prišli na Slovensko, pretože opustenej a chudobnej mládeže bolo na perifériách väčších miest skutočne veľa. O mladších chlapcov sa postarali saleziáni, no ostali tu ešte opustené dievčatá. Ak mala saleziánska na rodina na Slovensku účinne pomáhať Cirkvi, bez sestier sa nemohla dlho zaobísť. Svätý Otec si cenil prácu saleziánov, ktorí svojou charizmou konali dôležitú službu v Cirkvi. Vedel, že vždy môže počítať s ich ochotou, a preto, keď sa rozhodoval komu zverí katakomby sv.Kalixta v Ríme, vybral si Saleziánov. Na jeseň v roku 1930 tieto katakomby začali spravovať saleziáni z rozličných národností, medzi ktorými bol aj jeden Slovák J.Boliešik. Ich služba spočívala v tom, že sprevádzali pútnikov. Chodievalo ich tam veľa, lebo katakomby sv.Kalixta sú bohaté na prvokresťanské pamiatky. Je tam hrob sv.Cecílie, päť kaplniek a historické hrobky pápežov III.storočia.
