"Aby Vilmoš nestratil rok, pošleme telegram do Talianska so zaplatenou odpoveďou."Poslali teda telegram, a napísali v ňom, že prijímajú všetky podmienky a doklady pošlú poštou. Na tretí deň prišla odpoveď z Talianska, že Vagač je prijatý a cestuje sa 8. septembra z Budapešti. Pre Vagača začína cesta do neznámych krajov. Opisuje ju takto:„Odprevadil ma tam brat Leopold. Tam sme sa stretli so saleziánskym bohoslovcom, istým Nagyom, ktorý mal byť naším vodcom na ceste do Talianska cez Záhreb, Fiume, Benátky, Miláno a Turín. Ale čo sa nestalo? Keď sa malo cestovať, chýbala celá dobrá polovička výpravy.My, čo sme došli načas, sme boli iba šiesti. Ostatní sa z vážnej príčiny mohli vydať na cestu až o týždeň. Preto pán bohoslovec Nagy i s mojím bratom jednoducho rozhodli, že nás šiestich pošlú dopredu samých do Talianska pod mojím vedením, keďže rozprávam po nemecky a o týždeň on zas privedie ostatok transportu do Cavagliá pri Turíne.Cestovali sme bez ťažkostí až na to, že železničiari v Taliansku vedeli rozprávať len po taliansky. S nemčinou sme si v Benátkach nepomohli. Preto som iba otŕčal cedulky napísané bohoslovcom Nagyom po taliansky, ako si žiadať cestovný lístok do Milána. Dostali sme lístky do III. triedy na rýchlik, ale sme sa nevyznali, ktorým smerom máme hľadať náš vlak.Jednému zo strážnikov som podal svoje ceduľky a on nás viedol na perón. Chcel, aby sme sa ponáhľali, a tak nám zakýval rukou. Urobil to však po taliansky opakom ruky, nie ako sa robí u nás. My sme rozumeli, že máme zostať stáť na mieste. Keď ešte silnejšie mával rukou od seba, tak sme začali cúvať dozadu. Nahneval sa, čosi zašomral, mňa chopil za golier a ťahal za sebou na miesto, kde sme mali čakať na náš rýchlik o dvanástej hodine.Avšak pred nami stáli dva vlaky na tej istej koľaji. Náš stál voľačo nižšie ako nám povedali, a tak sme nastúpili do toho druhého, ktorý síce tiež išiel do Milána, ale okľukou a neskôr.Pri revízii cestovných lístkov vo vlaku nereagoval vlakvedúci ani kontrolóri veľmi na náš omyl v cestovaní a nechali nás v pokoji ísť ďalej. Horšie bolo za Udinou pred samým Milánom, kde nový vlakvedúci vyžadoval od nás zaplatiť cestovné lístky od Benátok až po Miláno. Tie vraj čo máme, nedávali právo cestovať týmto rýchlikom. Darmo som sa odvolával na predošlých revízorov. Vlakvedúci sa hodinu vadil so mnou a opakoval stále:"Milano pagare nouve bigleti!"Preložili sme si to pomocou slovníka do maďarčiny:"V Miláne budete platiť nové lístky."Tu nám prišiel na pomoc akýsi nemecký agent a povedal:"Hoďte mu do dlane taliansku líru a uvidíte."Aj tak som spravil a svet sa zaraz obrátil. Železničiar sa poďakoval a namiesto do kancelárie nás zaviedol v pokoji na ulicu. Už sme nič nedlhovali talianskemu štátu...Z Milána sme cestovali ďalej do Turína až po Santhiá, odkiaľ sme išli do Cavagliá pri Turíne. Pre mňa bolo veľmi nepríjemné, že môj kufor so šatami a bielizňou zaslaný z Budapešti do Turína ako batožinu, som postrádal celý mesiac, až kým mi ho vyreklamovalo predstavenstvo ústavu od železničnej správy v Turíne.“Pokračovanie zajtra...
