"Pán biskup Jantausch nám ponúkal rôzne fary pre založenie filozofického študentátu. S vedomím pána inšpektora Plywaczika som išiel prezrieť miesta, ktoré by sa hodili pre naše ciele. A práve na ceste vo vlaku som sa stretol s dekanom Bučekom, ktorý bol správcom fary vo Sv.Benediku. Keď som mu porozprával v akej záležitosti navštevujem niektoré fary, hneď ma prerušil a vraví: - Poďte za mnou do Sv.Beňadika. Možno, že sa dojednáme. Beňadik sa mi náramne zapáčil, najmä krásny gotický kostol, veľa miestností pre ústav a prípadne aj veľká trojposchodová sýpka pre neskoršie saleziánske diela...Aj pán inšpektor Plywaczik súhlasil s prevzatím Sv.Benedika. Lenže dekan Buček si chcel podržať faru s dôchodkami a nám by za výpomoc na fare nechal prázdne miestnosti, ktoré by on nepotreboval. To by bolo pre ústav málo. Preto biskup Jantausch chcel vymenovať pána Bučeka za kanonika. Najprv na to pristal, ale o krátky čas si to zas rozmyslel a žaloval sa v biskupskej aule, že som na neho robil prílišný nátlak. Aký nátlak, veď on prvý bol oduševnený za nás a volal nás do Beňadika... Tak Beňadik padol naprázdno...Vo výhľade bola aj fara v Topoľčanoch, ktorú dočasne administroval, vlastne dal zastupovať rožňavský pán biskup. Robil to preto, aby mohol užívať farské dôchodky dočasne dovtedy, dokiaľ by z Maďarska nedostal náhradu za stratené biskupské majetky rožňavskej diecézy. My by sme aj boli pristali na podmienky pána biskupa, ale nebolo tak skoro vo výhľade to, kedy sa to miesto definitívne uvoľní. My sme však nemohli dlhšie čakať... Pán biskup Janatausch mi jednoducho povedal: - Iďte si ešte pozrieť Vráble. To je najlepšia fara čo vám môžem dať. Tam nie je žiaden patronát. Tam by sa dalo hneď na začiatku umiestniť asi 12 klerikov. A dalo by sa aj pristaviť a tamojší farár Dr.Janda sa aj tak strojí ísť do penzie. Za kanonícke štálium vám veľmi rád prepustí vrábelskú faru. Len treba vedieť kázať po slovensky a po maďarsky. A skutočne. Vráble sme dostali veľmi ľahko a pristal na ne aj pán inšpektor Plywaczik. Otázka bola, koho tam poslať za farára a direktora v jednej osobe aspoň na začiatku. Do úvahy mohol prísť iba don Bokor, alebo don Psársky. Don Stano okrem kaplánstva nechcel prijať nič iné. Bez rozmýšľania som navrhol don Bokora pre jeho vážnosť a rozvahu... S odchodom don Stana a don Bokora do Vrábľov nastala pre mňa ťažká doba utrpenia a neporozumenia zo strany don Psárskeho, ktorý sa navedel vžiť do nových pomerov. Mal veľkú možnosť uplatniť sa v Šaštíne a mal voľnú ruku, mohol pracovať, koľko sa mu chcelo. O rok však opustil Šaštín a išiel najprv do Turína, neskôr do Ljublany a nakoniec skončil v trnavskej diecéze..."
