Prvou predohrou pre našu históriu po štyridsiatom ôsmom roku bolo zrušenie niektorých našich ústavov: Michalovce, Žilina, Trnava na Hollého ulici a Komárno. Vtedy Pán inšpektor dal k dispozícii do duchovnej správy niektorých kňazov, ktorých potom obišlo to tak zvané "sústredenie". Bol to ako si pamätám Don Meštánek, Don Lovás, Don Fabian, Zeman, Cíferský, Žilka, Don Stano, Don Vagač, možno že som niekoho vynechal, to nech mi história odpustí.Vráťme sa do Svätého Kríža, do roku 1950, vtedy Svätý Kríž nad Hronom, dnes Žiar nad Hronom, kde sme mali teologický študentát. Bolo tam 10 kňazov, 44 bohoslovcov, niekoľko koadjútorov a niekoľko ašpirantov. Prvým avízom, príznakom bolo to, čo sa stalo koncom januára 1950, keď nám do nášho ústavu dosadili tak zvaných zmocnencov. Vyzeralo to asi takto.Bol som v svojej izbe, pripravoval som sa na prednášky, zrazu niekto zaklopal, otvorím dvere, bol to pán direktor Valábek - trošku rozrušený, a za ním sa rysovala nejaká druhá postava, bol to už jeden z tých zmocnencov volal sa Svitek a pán direktor mi hovorí asi takto: "Potrebujem písací stroj, požičaj mi!"A hneď na to hovorí:"Prišli za mnou a žiadajú aby som podpísal odovzdanie, poštátnenie nášho ústavu, mám to spraviť?"A ten "anjel strážny" čo stál za ním hneď povedal:"Pán direktor, pán direktor ponáhľajme sa!"Vzal som písací stroj a išiel som s ním do kancelárie. Tam už bola skupina, asi sedemčlenná, v živom rozhovore. Jeden z nich, zrejme ten ktorý všetko riadil, mlčanlivý neznámy, ten innominato by to bol asi. A teraz znovu ten rozhovor. Pán direktor vraví:"Nepodpíšem, nie je to moja kompetencia, nie je to môj ústav.""Tak pôjdete s nami.""Dobre, tak pôjdem s vami."A ten innominato ešte povedal:"Počkajte ešte!"A odišiel, šiel na žandársku stanicu. Asi o desať minút sa vrátil a povedal takto:"Ešte uvidíme." Znovu žiadal podpis. My sme naliehali s pánom direktorom, ak ide o takú vážnu vec, treba zvolať všetkých kňazov. Po všelijakých výhovorkách nakoniec privolili a zvolali sme všetkých kňazov. Svorne sme všetci povedali, nie je to možné, nie je to kompetencia direktora, aby odovzdal ústav, ktorý nie je jeho. Po dlhom vyjednávaní sa napísalo do zápisnice, že direktor odmieta podpísať zápisnicu, ako nekompetentný, a ako nesúhlas všetkých ostatných kňazov, ale na konci sa dohodlo tak, že tí dvaja "zmocnenci" tam zostanú. Obidvaja boli učitelia. Zaujímavé, že táto kategória učiteľov často, často vstupuje do našich dejín, pretože tých ľudí bolo pomerne ľahko využívať, alebo zneužívať. Jeden sa volal Svitek, ten bol z Kremnice a druhý sa volal Zverka, ten bol z Nitry, bol to riaditeľ meštianky. Na konci nám Zverka povedal:"Keby moja žena vedela kde ja som."Ráno si nás zavolali do Banskej Bystrice a hneď odtiaľ rovno sem a až tu nám povedali, čo máme robiť. Súdruh Svitek mal byť zmocnencom pre hospodárske stránky a druhý pre kultúrne záležitosti. Dobre, zostalo všetko tak ako to zostalo. Pán direktor povedal potom "zmocnencovi" pre hospodárstvo:"Beriem to na vedomie, ale pre mňa tu neexistujete."Svitek mal preberať korešpondenciu, mal kontrolovať hospodársku správu, a druhý súdruh mal kontrolovať prednášky. Pán direktor povedal tomu druhému: "Ak mi prídete na prednášku ja pôjdem preč.""Ale však ja tam budem len čítať noviny.""To ma nezaujíma, akonáhle vstúpite do prednáškovej siene ja odchádzam."A nakoniec to dopadlo tak, že "zmocnenec" sa dostavil na jednu prednášku Don Teplana a na iné viac nechodil."Zmocnenec" pre hospodárenie sedel v direktorovej kancelárii, preberal poštu a mal preberať aj našu hospodársku správu a zrejme tam našiel, ak sa dobre pamätám asi dvadsať tisíc dlhu a mohol sa teda "starať" čo teda budeme robiť. Mali sme teda dvoch "zmocnencov", ktorí sa ubytovali v jednej miestnosti so zariadením, ktoré sme vypožičali z lesnej správy, bývalej biskupskej správy. A na sobotu a nedeľu obyčajne odchádzali. Celkove, reakcia našich bohoslovcov, ako takej mladej generácie nebola celkom prívetivá. Jedným slovom povedané, dalo sa cítiť, že sú to dve osoby, ktoré nám boli vnútené. To bolo to prvé tzv. avízo, tzv. predohra. Hospodársky správca hneď na druhý deň začal robiť "inventúry". Bolo jasné, že má to biť príprava na zabezpečenie celej hospodárskej, ekonomickej stránky. Dosadenie zmocnencov sa udialo koncom januára, pred sviatkom svätého Don Bosca.Teraz preskočíme ďalej, až po Veľkú Noc. Pred Veľkou Nocou sme boli traja spolubratia na misiách v Topoľčanoch. Bol to Don Strečanský, Žemľa a ja a po návrate sme si odbavili Veľkonočné sviatky. Po veľkonočných sviatkoch, presnejšie 13. apríla sa vrátil pán Zverka z Banskej Bystrice a mne osobne povedal:"Odchádzame obidvaja a viac sa už nevrátime."Veľmi naliehavo ma žiadal, aby sme to zariadenie z ich miestností, ktoré sme si vypožičali z lesnej správy, aby sme ho ešte dnes, celkom určite vrátili.Bolo to niečo podozrivé, ale my sme už tušili, že sa niečo chystá. Lebo okrem toho sme boli ešte upovedomení, že miestna poštová ústredňa - telefónna mala pohotovosť vyhlásenú na celú noc. Okrem toho, počas dňa bolo vidno živý pohyb žandárov, alebo nejakých úradníkov cez Kríž hore na žandársku stanicu. Slovom videli sme že sa niečo chystá, pravdaže sme sa domnievali, že sa to týka len nášho ústavu. Vzhľadom na predošlé udalosti, ktoré sme prežili sme si mysleli, že sa to bude týkať len nás. A preto večer sme zabarikádovali hlavnú bránu, ďalej ja som požiadal dvoch spolubratov, Viktora Planku a Stana Slobodu, aby dávali pozor a mali nočnú službu. A to z bočnej miestnosti z ktorej bolo dobre vidieť na ulicu, i na vchod do ústavu.O jednej v noci prišiel Stano Sloboda a povedal:"Už sú tu."Spolubratia viac-menej vedeli, že sa niečo chystá, no o čo ide, to sme nevedeli. Tak sme pozerali a videli sme akoby útok na Bastilu. Kopa žandárov a milicionárov sa dobíjala cez hlavnú bránu, keďže tá bola zabarikádovaná, začali hľadať iný vchod. Zreje ten hospodársky zmocnenec, súdruh učiteľ Svitek ich potom priviedol cez vedľajší vchod v hospodárskom dvore. Keď som ich tak videl, rútiac sa dnu, pripomenulo mi to biblickú scénu z Getsemanskej záhrady:"Priviedol ich."Najskôr každému z kňazov dali do izby jedného žandára a milicionára, z toho je vidieť, že tieto dva útvary si veľmi nedôverovali. Potom všetkých zhromaždili do študovne, kde nám vedú celej akcie prečítal vládne nariadenie, podľa ktorého sa rehoľníci majú "vrátiť do rodných domovov". Na zbalenie nám dali jednu hodinu času. Ale za jednu hodinu nebolo možné zorganizovať odchod šesťdesiatich osôb, aby si mohli aspoň to najpotrebnejšie zobrať. Dovolené bolo vziať si nejakú bielizeň niečo na spanie a pár kníh a to bolo všetko. O ostatnom nás ubezpečili, že všetko potom neskôr dostaneme, no nedostali sme to nikdy...Teraz bude nasledovať séria jedenástich článkov, kde si Don Dermek, saleziánsky predstavený a jedna z najväčších osobností z čias totality, spomína na roky v období rokov 1950 - 1960. Nestihol som, to zapracovať do celkového náčrtu, sú to však zaujímavé informácie, preto ich tu zavesím. Tieto informácie som získal v podobe magnetofónových pások.
