A nás ostatných odviedli do autobusov. Keď sme vyšli von, spozorovali sme, že pred každým domom stojí jeden vojak s automatom. To znamená, že do tejto „čistiacej“ akcie bola zaangažovaná aj armáda. A tak sme sa vydali na prvý úsek našej krížovej cesty. Sedeli sme mlčky v autobusoch a vedľa každej dvojice sedadiel stál jeden ozbrojený vojak. Pamätám sa, vedľa mňa stál jeden milicionár, ktorý si vyberal ostré náboje zo samopalu ihneď ako sa kolóna pohla. Ja som sa dotyčného spýtal:- A vari sa už nebojíte?Len mlčanie mi bolo odpoveďou. Čas ubiehal a naša cesta namierená k prvému zastaveniu našej krížovej cesty tiež. Konečne sme dorazili do Beňadiku, vidiac však množstvo ozbrojencov, pochopili sme, že to čo sa deje s nami, netýka sa len nás. No vôbec sme netušil, že úplne všetkých, to sme pochopili až keď sme prišli do Šaštína. Boli tam zhromaždení takmer zo všetkých ústavov a snáď my sme boli poslední. Prvým pocitom všetkých rehoľníkov v obkľúčení vojakmi, milicionármi a eštebákmi bola radosť z toho, že sme sa všetci spolu zišli podfarbená silnými rozpakmi a úzkostlivou neistotou z budúcnosti. Toto šaštínske stretnutie sa dá nazvať naším prvým zastavením na našej krížovej ceste.Na začiatku nášho pobytu v Šaštíne nám oznámili, že sa budeme môcť naďalej venovať nášmu rehoľnému životu, ale neskoršie mesiace i roky jasne naznačili, že medzi našim a ich chápaním rehoľného života bol astronomický rozdiel. Napriek tomu čo nám tvrdili, onedlho po príchode začali tie hlúpe nástupy a hlásenia, čo bola vlastne príprava na kasárne, a pre niekoho na väzenie. Kapacita Paulínskeho kláštora v Šaštíne bola neľudsky preťažená, a my sme v takých podmienkach nevedeli čo máme robiť. Bazilika Sedembolestnej bola uzavretá, dokonca i na druhý, alebo tretí deň dostal zákaz aj miestny duchovný správca, teda šaštinsky farár i náš direktor.Ale potom priviezli „náhradu“ namiesto duchovnej správy baziliky. Priviezli ich, totižto dvoch podnapitých františkánskych pátrov. K tomuto problému sa vyjadrím neskôr.V domnení, že budeme mať normálny život ako predtým, tak sme sa pokúšali mať normálne prednášky aspoň z teológie. Prišla nedeľa Dobrého Pastiera, a my všetci, viac než dvesto ľudí, sme v kaplnke na druhom poschodí kláštora mali spievanú svätú omšu. Ako Saleziáni sme mali veľmi dobrý zbor a pri otvorených oknách náš spev bolo výdatne počuť i pred Šaštínsku baziliku. Tam bolo už množstvo, lebo ľudia zo Šaštína i z okolia vedeli čo sa stalo. Keď že návštevy neboli povolené park pred bazilikou bol preplnený. Ja som v tú nedeľu mal kázeň o Dobrom Pastierovi. Mimochodom k tejto téme „Dobrý Pastier“ som sa ešte častejšie musel vrátiť, a neskôr spomeniem v akých súvislostiach.Takže keď sme skončili svätú omšu ten dav pred bazilikou spieval mohutným hlasom pápežskú hymnu a toho sa súdruhovia tam hore naľakali. Bol to začitkom mája, kedy je pútnická sezóna v Šaštíne. A to bola veľká senzácia, a páni sa naľakali.A z toho dôvodu prišla i druhá deportácia. Znova v šere noci, okolo polnoci nás pobudili a v zhone za prítomnosti povereníka vnútra, nás nahnali do šiestich autobusov a vydali sme sa na ďalšiu cestu, ale my sme ju nepoznali. Teda znova nás „synovia tmy“ pod rúškom svojej matky unášali do neznáma. Odchádzali sme s modlitbou a s piesňou "Neopúšťaj nás". Mali sme takú nedobrovoľnú zastávku v Trenčíne, kde jeden z autobusov dostal defekt. Ľudia ráno odchádzali do zamestnania a my sme postávali v reverendách, čo ľudia videli a zrejme aj rozumeli. A potom po oprave znovu smerom hore, no nikto z nás nevedel kam.Niektorí z nás písali na papieriky nejaké krátke odkazy a vypúšťali z okien v nádeji že sa to niekde ujme. No a ďalšou zastávkou bol Podolínec. V Podolínci nás prijali veľmi neprívetivo, pretože už tam boli sústredení iní rehoľníci a prednedávnom tam mali i vzburu ľudí, kde sa ozývala aj streľba. V tom období tam pozatvárali mnoho civilov. Preto aj boli veľmi opatrní, ale aj tak sme mali veľmi prísnu disciplínu. Jednu vec z tej osudnej noci si neviem vysvetliť, ako sme mohli sedemdesiat ľudí spať v miestnosti pre desiatich.Neskôr sme zistili že s nami sa tam nachádza ešte štyristo rehoľníkov, takže nás tam bolo asi šesťsto. Podobné sústreďovacie kláštory boli v Beňadiku, Pezinku, v Báči, v Jasove a snáď aj voľakde inde. Po čase sme zistili, že „pracovníci“ v Podolínci, tí ktorí nás tak „príjemne“ privítali boli strážcovia z väzníc, ktorých sme stretali po väzeniach neskôr. Ďalej personál Podolínskeho „hotela“ tvorili zmocnenci, žandári, eštebáci. Bolo to prvé stretnutie toľkých rehoľníkov na jednom mieste, i keď nedobrovoľné, pri ktorom sme s prvotnou nedôverou mohli konfrontovať rôzne štýly rehoľného života. A toto porovnávanie bolo o to zaujímavejšie že sa dialo za takejto asistencie, ktorá vravela že tento náš stav je určitý druh „obmedzenej slobody".Tento druh slobody vyzeral si tak, že tam boli ostnaté drôty, automaty, strážne búdky, psy a že tam boli eštébáci a podobne. A k tomu sa dajú pripočítať tie neľudsky prevádzané ranné a večerné nástupy, a tiež čísla, nie síce vytetované, ale v záznamoch. Na ďalšie oslabenie stále sme boli pokúšaní ponukou ísť do duchovnej správy aj s výhodami, ale za podmienku, že vystúpime z rehole. Prípadne za výstup z rehole sme mohli ísť do civilného zamestnania, alebo domov. Treba povedať že vec nebola taká jasná a istá, pretože o budúcnosti sa potom rozmýšľalo kam to povedie. Bola tam kopa mladých spolubratov, začiatočníkov, boli sme blízko sovietskych hraníc. Nikto sám nevedel načo to je. Toto pokúšanie ísť tam alebo tam zrejme u niektorých vyvolalo neistotu. Niektorí z nich sa aj prihlásili do duchovnej správy, nemožno im to zazlievať, lebo vtedy v tej neistote nebolo také ľahké rozhodnúť sa čo bude tá ľahšia cesta.Ale myslím si že sme dobre urobili, keď sme pod vplyvom vážených spolubratov, nielen saleziánov volili odmietnutie. Lebo tak skrachoval plán strany - tak zvaná "Suchá likvidácia", ktorá spočívala v tom, že sa rozídeme a podpíšeme výstup z rehole, tak táto sa nepodarila, preto museli rozmýšľať nad niečím iným. Najprv si museli rozmyslieť čo v tomto podolínskom „ústave“ má robiť 600 ľudí. No, najprv také biedne upratovanie v priestore kde prakticky nebolo čo upratovať. Ďalej, nejaké opravy budovy a nejaké služby, ktoré sme si museli sami robiť. No iné nebolo čo robiť. Musím spomenúť že niektorí pokračovali v štúdiách, samozrejme v prísnej tajnosti, ďalej konali sa prísne utajované a maskované duchovné obnovy. A pod týmto dozorom kde boli milicionári eštebáci a zmocnenci sme hľadali také medzery, kde sme mohli uskutočňovať niečo zo svojho rehoľného života. Treba spomenúť, že medzi tými žandármi boli niektorí ľudia, ktorí s nami držali, a aj nám v niektorých veciach pomáhali.Ešte pripomeniem, že na začiatku bol veľmi prísny režim, to znamená nijaká korešpondencia, nijaké návštevy a trvalo to dosť dlho. Keď ešte boli zásoby, ktoré nakradli z ústavov, bolo to ako-tak a potom to bolo čím ďalej tým horšie. A tie ponuky, ktoré ponúkali, obyčajne nevyšli. Takže na koniec bolo treba rozmýšľať ako tento blok rozbiť. A začalo to tak, že najskôr odviezli tých najmladších, teda študentov, vždy za asistencie žandárov, a pod automatmi ich odviezli na Priehradu mládeže. Myslím, že to boli dve takéto výpravy, v nádeji, že tam keď sa pomiešajú s druhými tak sa rozpadnú. Je pravda, že potom nemali síce ani odhad dokedy tam budú, ale po skončení ich posielali väčšinou domov, teda do rodičovského domu. Obyčajne mali potom veľké ťažkosti s pokračovaním štúdií. No to bol len jeden pokus o rozbitie...
