A ohľadom tohto treba s vďačnosťou spomínať na toho nemeckého reverenda. On dostával niekedy cez Červený kríž aj nejaké balíčky. Keď dostal hrozienka, tak mi doniesol a povedal:- Ja veľmi dobre viem, ž to budete potrebovať.A keď sme mali v baráku svätú omšu, tak on dával vonku pozor, aby mohol načas upozorniť. Musím spomenúť, že v Jáchymove boli akékoľvek prejavy náboženského života stíhané. Bolo potrebné zvýšené percento pozornosti. Náš už nebohý spolubrat Janko Chrenko napísal jednému laikovi modlitbu „Otče náš„ na útržok toaletného papiera, a za to dostal desať dní korekcie, to znamená každý tretí deň jedlo, spať na dlážke a žiadne vychádzky. Slovom prísne trestané. Vedenie závodu bolo ruské, vedúci hlavne a tí ktorí kontrolovali rádioaktivitu, kvalitu, kvantitu. Na to tu boli voľajaké rusky, ktoré boli ubytované v Karlových Varoch, dochádzali každý deň autobusom aj sa vracali autobusom. No nesmeli mať styky s civilným obyvateľstvom, ináč oni sa tam mali relatívne veľmi dobre. Ale pomerne dosť často ich menili, aby sa tu neusadili.Ten čo tu bol vedúcim, bol to mladý inžinier, volali sme ho "Parfumenko", lebo sa nápadne voňavkoval. Celkovo možno o ňom povedať, že sa nás dosť zastával, dokonca i pred celým táborom, pretože celkový ráz vedenia podniku sa stelesňoval vo vete:- Davaj, davaj, rudenku, rudenku.A preto mu boli odňaté aj niektoré privilégiá, a vymohol pre nás vo vedení to, že sme si smeli kupovať denne liter mlieka, lebo to bola určitá ochrana proti žiareniu. Platili sme si to, to je pravda, ale bolo to na jeho zákrok. Práca najmä na niektorých pracoviskách bola veľmi ťažká. Kontrola alebo nejaké opatrenie proti žiareniu vôbec neboli. Keď niekoľko väzňov ochorelo a hrozila epidémia vzápätí tam boli súdruhovia až z Prahy, boli to hlavne Rusi a bolo zle. Keď boli nejaký ťažší pacienti, ktorý potrebovali ošetrenie na ktoré sa naša väzenská „ošetrovňa“ nezmohla, tak vozievali pacientov do nemocnice v Karlových Varoch.Ale bolo v tom zopár háčikov, lebo keď tam väzeň zostal musel tam zostať aj dozorca. Väzeň pripútaný želiezkami o posteľ a pri ňom večne dozorca a to niekoľko týždňov, to bolo nákladné a najmä nebezpečné. Pretože v baniach i na okolí lokalít kde sa ťažila táto ruda bolo veľa úrazov a ochorení vybudovali na Jáchymovsku novú nemocnicu. Prežil som v nej jeden mesiac lebo som dostal infekčnú žltačku. Po mesačnom reste od úmorných prác tam dolu som sa vrátil, ale lekár mi jasne povedal:- Nie ste vyliečený, pomôžem vám aspoň tým, že vám predpíšem lieky a diétu.Lieky som dostal ale diéta nebola v tábore žiadna, tú som si musel dotvárať sám. Ohľadom tej diéty spomeniem, že dokonca civilný lekár, nie väzeň ako v Jáchymove, mi povedal na moju prosbu ohľadom diéty:- Snáď si nemyslíte, že ste v sanatóriu.Ohľadom tej zdravotnej starostlivosti, ak sa to tak dá nazvať, na Jáchymove spomeniem, že keď som smel "oddychovať" v novej nemocnici, videl som na vlastné oči koľko fraktúr, a veľmi ohyzdných zlomenín s iných chorôb sa tu nachádzalo. Najčastejšími nositeľmi prvenstva v úrazoch samozrejme niesli väzni z baní. Vrátim sa opäť do tábora, kde nám už dovolili čítať noviny, samozrejme len komunistická literatúra, no a taktiež sme smeli počúvať aj náš rozhlas z ktorého na nás od rana do večera hučali tie budovateľské piesne. Keď sa mi nejakým menším zázrakom dostali do rúk noviny "Nois Deutschland" dočítal som sa tam o „obrovských“ trestoch komunistov v Západnom Nemecku, až pol roka.Bol som prinajmenšom prekvapený, pretože ja som so svojimi štrnástimi rokmi bol ešte len maličký väzeň a to len na našej cele. Ináč boli dvadsaťročné často i doživotie atď. A tu sa im polročný „trest“ zdal neúnosným, a komunisti u nás zatvárali šesťdesiatročných starcov ako bol spišský biskup Ján Vojtaššák na sedemdesiat dva rokov. Nechceli asi, aby história o nich mohla povedať, že mu dali doživotie. A ešte jedna črta, keď sme sa z miestneho rozhlasu dozvedeli ako naši ordinári písali nemeckým ordinárom, že u nás je náboženská sloboda, tak ľahko si viete predstaviť čo si o tom myslelo niekoľko stovák kňazov. Dobromyseľne sme si povedali, že to bude asi podvod. Vedeli nám spríjemňovať aj popracovný čas, tými takzvanými "dobrovoľnými brigádami" a to najmä v nedeľu. Tí ktorý tam boli najviac žiadaní boli, ako to hovorieval náčelník: “faráři".Ďalej nedele a voľný čas nám spestrovali viac než častými nástupmi. Čo sa týka návštev, je dôležité spomenúť že boli možné. Ale každý pred príchodom návštevy dostal nové a čisté väzenské šaty a samozrejme po návšteve ich musel vrátiť. To návštevné zariadenie bolo asi desať kilometrov od nášho pracoviska, kde nás vozili autobusom a naši dozorcovia sa tvárili ako naši najlepší priatelia. Ja som mal za dva roky len jednu návštevu na jáchymovsku, prišiel za mnou brat. Pokiaľ ide o vzťah nás k ostatným väzňom a naopak, musím povedať, že si nás kňazov vážili ako dobrých, spoľahlivých spoločníkov, hľadali u nás riešenie svojich problémov, bola to taká individuálna riskantná pastorácia a boli tam i pravé konverzie. Hoci medzi tými bývalými politickými vodcami, bolo dosť ľudí ktorí boli náboženstvuvzdialení.Dostal sa k nám napríklad doktor Hajdu, bol to ex-námestník ministra zahraničných vecí, ktorý v OSN dokazoval že v Československu nie sú žiadne koncentráky ani politickí väzni. To bol jeden z troch ktorí dostali v Slánskeho procese "len" doživotie a nie povraz. Dostal sa tam aj napríkladaj Ladislav Holdoš, To bol vedúci cirkevného úradu na Slovensku. Potom tam boli takí významnejší Štb-áci, ako napríklad Černák, Plaček, obyčajne ich dávali medzi nás medzi kňazov, aby sa im nič nestalo, lebo tam boli všelijaké indivíduá. Lenže ten doktor Hajdu bol už štyri roky doma so svojim doživotím, keď som sa ja vrátil zo svojich štrnástich. Je zaujímavé ako sme my, väzni často s doživotným alebo niekoľkoročným trestom, kuli plány do budúcnosti, ako by sme sa mali zajtra či po zajtra domov. Ale zatiaľ nám pribúdalo minulosti a ubúdalo budúcnosti, a sprevádzali nás modlitby plné nádejí a usínajúce plány.Keď prišlo k dvadsiatemu zjazdu komunistickej strany sovietskeho zväzu, keď sa ujal vlády Chruščov sám, a keď ešte len opatrne odhalil Stalina a jeho kult osobnosti, vtedy nastalo také zvláštne ovzdušie. Zdá sa, že sa naši súdruhovia sa začali obávať, lebo sa sťahovali. Boli veľmi opatrní. Predvolávali si bývalých funkcionárov, jednali s nimi v rukavičkách, čo dovtedy nerobili. Pýtali sa čo by robili, keby sa dostali domov. Na niektorých táboroch dokonca vypukli vzbury a štrajky. Ale netrvalo to dlho, lebo prišla Suezská kríza, a kapitalizmus obrátil pohľad do týchto severoafrických končín. Tým dali možnosť socialistickému bloku neobmedzene odstaviť maďarské antisocialistické tendencie. Tým bezpečnosť dostala svoju istotu, a znovu začalo to, čo bolo aj predtým.Lenže medzitým nás premiestnili do Valdíc. V roku 1956 bol jáchymovský láger zrušený a nás porozhadzovali po rôznych väzniciach v republike. Ja som sa dostal do Valdíc, to bola najdlhšia zastávka, lebo trvala štyri roky . Bola to posledná zastávka, vtedy som ale nevedel, že je posledná. Valdice, ináč nazývaný aj „Kartouzín“, lebo to bol bývalý kartuziánsky kláštor. Všetky väznice boli preplnené. Ubytovaní po pätnásť - osemnásť na „trojákoch„ - totiž, boli to bývalé cely kartuziánov, kde na vrchu mal dielňu a dole mal celu, povala sa strhala a bola väzenská cela podobná studni. Trojáky postele, z toho vrchného poschodia sa dalo dosiahnuť okno a otvárať, Kamenná dlážka bola studená a vlhká. na tomto malom priestore sme sa tlačili sedemnásti...
