V želiezkach nás v momente odvádzali do nejakej školy, kde mala pohraničná stráž svoju miestnosť. A tam sme našli podstatnú čiastku našej výpravy. Nesmeli sme prehovoriť ani slova a začalo vyšetrovanie na vtedajší spôsob. Ja som mal pri osobnom vyšetrovaní smolu, lebo v mojom ruksaku našli to lano a čiastku peňazí pre sprievodcu. Nebolo to síce na tie pomery mnoho bolo to päťdesiat tisíc korún, to znamená asi tretina tej meny, ktorá sa potom menila. Zrejme sa tie peniaze do zápisnice nedostali, tie sa dostali do vrecka pána vyšetrujúceho a lano poslúžilo ako „vyšetrovacia pomôcka.“Z Malých Levár nás zaviezli na bratislavský hrad, tam bola totiž posádka pohraničnej stráže. A to bola prvá stanica, kde sme mohli vidieť na čom vlastne sme. Do Bratislavy nás priviezli, ako obyčajne, v noci. Boli sme všetci v jednej miestnosti, ležali sme na nejakých pričniach, každý bol v želiezkach v pároch. A začalo prvé vyšetrovanie. Bolo vidieť, že dôstojný pán Tigan stratil rozvahu. Šepkal susedovi: - Počul som, že nás budú strieľať.Niečo podobné prežíval aj Dr. Koštiaľ, ináč tento bol v krajnom nervovom napätí v horúčke. Takto vystrašených si ich i nás po jednom predvolávali. Najhoršie pochodil Títus Zeman, lebo ten falošný preukaz mu nepostačil a všetko sa točilo najviac okolo jeho a Totkovej osoby. Keď som prišiel ja na rad, tak to privítanie si viete predstaviť. Boli to dvaja Štb-áci, ktorým zlomyseľnosť a nenávisť sálala priamo z očí. Keď som podpisoval krátku zápisnicu, ledva som sa mohol zapísať, lebo ruky som mal na tesno zovreté v putách. No a podpisoval som pod touto klauzulou, že zápisnicu podpisujem bez akéhokoľvek fyzického či psychického násilia. To bolo také menšie zaškolenie, ako sa budú zapisovať zápisnice bez akéhokoľvek násilia. A keď som ukázal jednému vyšetrujúcemu stopy po "vyšetrovaní" povedal: - No ja som vám nič nerobil.Trvalo to podom až na druhý deň niekde do obeda. A keď zistili, že sa jedná o veľkú skupinu, a že táto je tvorená samou cirkevnou hierarchiou, začali s nami mať nové plány. Tak na druhý deň ráno nás odviezli v niekoľkých autobusoch do Malaciek, do nejakého kaštieľa. Tam sme aj nocovali pospájaný želiezkami do párov. A nemalé množstvo ozbrojencov na nás dávalo pozor. A až na druhý deň okolo poludnia nás viezli cez Bratislavu so zastávkou U dvoch Levov. Nepoznali sme dôvod tejto zastávky, ale čakali sme asi hodinu v autobuse. Potom sme sa pohli smerom na Trnavu, a samozrejme už starý spôsob sprievodu, spútaný a pre každý pár vojak s nabitým kalašnikovom.Keď sme prišli za Trnavu, tak nám všetkým zaviazali oči a za chvíľu, asi za štvrť, alebo pol hodiny už sme „niekde„ boli, ale neustále so zaviazanými očami. až v miestnosti kde mi strhli šatku z očí som zistil, že som vo väzenskej cele. Na tom mieste som počas celého trojmesačného vyšetrovania nevidel nič okrem tých štyroch zatečených stien. A z osôb som za ten čas videl len vyšetrujúceho a bachára. Kedykoľvek zaškrkotali kľúče bolo treba postaviť sa do kúta a čakať na vstup. Hlásilo sa už len číslom, neslobodno menom. To znamená monológ väzňa spočíval asi v tomto: - Vyšetrovaný s číslom ... hlási príchod.- Vyšetrovaný s číslom ... hlási odchod.O nejakej vychádzke na dvor, ako vo väzenia z inými väzňami, sa nedalo ani len snívať. K oknu sa nebolo možné priblížiť. A denný program začínal ráno o piatej „budíčkom“ a končil večer o desiatej „večierkou“. Priestor medzi nimi bol zvyčajnevypĺňaný vyšetrovaním „fyzického“ či „ psychického“ charakteru. V cele jediné čo si mohol bolo sedem krokov sem, sedem krokov tam a bolo možné sadnúť si aj na lavičku bez operadla ale pri tom na stenu sa nebolo možné oprieť. A spánok?! Takzvaná „večierka„ o desiatej začínala záludnými zvukmi, srdcervúceho detského plaču či volania o pomoc, ktoré trvali v gradujúcej intenzite až do takzvaného „budíčka“.Programzväčšanezahrňoval vyšetrovanie, to sa uskutočňovalo v nočných hodinách. A po sedemnásť hodinovom pochode po tom krátkom posedení na tej lavičke,keď si človek šiel o desiatej hodine „ľahnúť“ so žiarovkou nad hlavou a rukami na plachte na smrť vyčerpaný veru nemal veľa síl na rýchle a spoľahlivé odpovede na nočnom vyšetrovaní, začínajúcom po hodine „odpočinku". O jedenástej prišli po väzňa zaviazali mu oči a viedli na dvoj, troj a niekedy aj štvorhodinové vyšetrovanie podľa ľubovôle vyšetrujúceho. A o piatej hodine znovu budíček a ten istý program. Cez deň som sa pomodlil všetky možné modlitby. Aspoň som mal čas pomaly a poriadne sa pomodliť. Vedel som naspamäť päť omšových formulárov včítane lekcií a evanjelií. V duchu som vyspieval všetky možné piesne, aké som len vedel. Nijaká kniha, nijaká pošta žiadne návštevy a pochybujem či niekto okrem našich väzniteľov vedel kde sme. Začiatok vyšetrovania vyzeral asi takto:- Viete kde ste?- Nie je ťažké uhádnuť, keď ste nám pred Trnavou zaviazali oči a o chvíľu sme boli vo väzenskej cele.Ale vyšetrujúci ma opravil:- Stojíte pred tvárou robotníckej triedy.A ďalej:- Čo ja tu budem s vami robiť, to je moja vec a do toho sa mi nikto miešať nebude. Teda „dobrý“ začiatok. A po tom dlhá reč, zrejme nacvičená. V celku to bol človek jednoduchý, primitívny a hlavne poriadne strémovaný. Hlavné idey referátu sa opierali o robotnícku triedu o socializmus o špionáž o problém velezrady o sprisahaní Vatikánu o pripravovanom povstaní, prevrate o pripravovanej vojne a tak ďalej... A toto sa opakovalo pri každom vyšetrovaní, asi na predĺženie času. A vždy otázky na to isté, tak teda ako to vlastne bolo a znovu a znovu. Bolo naozaj náročné udržať náväznosť na danú otázku alebo odpovedať rovnako na tie isté otázky ale diabolsky kladené. Najhorší bol ten pohľad na to ako sa to klbko našich osudovrozvíjalo. Stále viac miest, mien a podrobností. Okruh sa rozširoval.Vtedy som pochopil, že sme preto tak neobozretní, lebo sme neboli pripravení. Človek by mal byť aspoň raz vo väzení, aby vedel, čo je to vyšetrovanie. Myslel som vtedy na chudáka Títa Zemana. Ja som bol predsa len vedľajšou figúrkou v tomto vyšetrovacom procese. My sme boli len pripojený, neboli sme organizátormi. Neviem koľko zápisníc som podpisoval. Ale viem že vždy s to bolo s “dobrovoľným“ podtextom: čítal schválil podpísal. Keď som sa zdráhal, že som nič takého nepovedal, vždy som dostal tú istú odpoveď:- My to musíme tak formulovať, na súde si poviete čo chcete.Ako sa to pred súdom vyfarbolo, to poviem neskôr. Keď sa im po troch mesiacoch konečne podarilo spracovať, vytĺcť a stĺcť, zápisnice aj ľudí, konečne nás previezli do súdnej väzby do Bratislavy. Vyšetrovaný sa stal obžalovaným a po nacvičenom súdnom procese odsúdeným, vždycky s číslom. Cesta do Bratislavy začiatkom júla keď bolo veľmi horúco bola veľmi mizerná, pretože vo väzenskom výstroji na zimu, so zimníkom a museli sme mať všetko na sebe. Ruky spútané a k tomu ešte pripútané k takej maličkej kabínke. Naozaj sme zmierali od horúčavy. Konečne sme sa dostali do Bratislavy, konečne sám na cele. Starý väzenský poriadok som tam našiel v slovenčine, maďarčine a v nemčine, konečne som mal nejaké tlačené slovo.Prvým spoločníkom po troch mesiacoch bol dôstojný pán Ignác Belica, konečne so živým človekom na cele, kde sme sa mohli po bratsky porozprávať a mali možnosť aj sviatosti zmierenia. Bohu vďaka. Ale bolo to len pár dní. On mal lepšie vyhliadky do budúcna, lebo nemal velezradu, ale len zúčastnil sa dobrovoľne. Súdna väzba trvala deväť mesiacov. Už nie samotky ale skôr preplnené cely. Aj keď tieto boli pripravované ako samotky. Boli dovolené nejaké návštevy aj korešpondencia, ale obmedzená, len raz za mesiac a aj to predpísaný počet riadkov a všetko bolo cenzurované. Ja som takto mohol konečne oznámiť kde som. A konečne aj nejaké knihy, a aké?. No „naše“ socialistické. Teda zobrané spisy Lenina, Jozefa Stalina a podobne. Prekvapilo ma keď som sa dostal ku knihe - Vajanského zápisky z väzenia...
