Vychádzky sme mali každý deň, pol hodiny. Ale päť krokov jeden od druhého, v úplnom tichu s rukami za chrbátom. Ale Pán Boh zaplať aj za to. Ináč pokus povedať nejaké slovo bol vždycky disciplinárne stíhaný. Ešte pripomeniem také prekvapenie pre mňa, že keď som videl nášho spolubrata Fera Milerovicha, ktorý sa nervovo zosypal, ako ho vodili na vychádzku, ako a kde sedával. Pôsobil dojmom, ako by nebol vôbec prítomný, ktorý bol bohužiaľ skutočnosťou. Mal by som hovoriť o spoločníkoch, bolo ich tam mnoho. Spomeniem len niečo z toho koľko rozličných krívd, násilia sa tu zrodilo.Prvý bol takého stredného veku, meno nepoviem, ktorý veľmi rád hovoril:- My Slováci, my katolíci.Vybavil si potvrdenie od bývalého veliteľa partizánov, kapitána a neskôr generála Jegorova že sa zúčastnil na SNP. Dostal to za fľašu slivovice, dokonca i potvrdenie, že bol zranený, i keď zranenie malo pôvod v autonehode. A potom ako účastník SNP dostal správu jedného národného podniku, mal sa dobre a žil si po pansky. Zrejme túžil po niečom inom, utiekol do Rakúska, kde ho chytili a vrátili do vlasti, ale nie na riaditeľské kreslo, ale do cely.Druhým spoločníkom bol letec pôvodom Čech, slúžiaci anglickému letectvu. Z nemocnice mal potvrdenie, že po psychickej stránke to s ním je kritické, že nie je zodpovedný za svoje konanie. Nebolo to sním ľahké dvakrát sa pokúšal o samovraždu. Raz skočil zo zábradlia vo vnútri objektu, polámal si rebrá a kľúčnu kosť,potom aj na cele s nami sa okúsil o samovraždu, taktiež podrezal si žily, ale celkom opatrne, slovom taký divný prípad, pochodil takmer celý svet. Pre neho boli najťažšie najmä soboty a nedele, lebo doma mal manželku, angličanku a dve deti a práve v tieto dva dni ho prepadávali depresie. Keď náhodou v cele nastalo ticho a z vonku bolo počuť štebot detí hovorieval:- Dělejte něco, řeknete něco pro Boha.Chodil po cele ako lev sem a tam.Potom sme tam mali ešte jedného zaujímavého spoločníka, pána dekana Švehlíka z Tekovskej Brznice. Bol čerstvým väzňom. Bol zavretý za to že nedal rozhrešenie niekomu, kto podpísal štátnu Katolícku akciu. Bol to provokatérsky typ a aj to bol jeden zo základných dôvodov, pre ktoré sa dostal medzi štyri väzenské steny. Ináč príjemný starý pán, mal šesťdesiat sedem rokov. Bol dobrým spoločníkom, vedel rozprávať celé večere, ale jednu vec nevedel pochopiť, odmietol chodiť na vychádzky. Pretože po návrate z prvej „vychádzky“ bolo mu do plaču i do smiechu, budem citovať:- Však sme tam chodili, bez slova ako božie hoviadka.Neviem ako dopadol jeho proces, pretože ja som odišiel prv.Bolo by treba hovoriť o týchto spoločníkoch trochu viac, snáď by to pomohlo k lepšiemu dokresleniu histórie, ale nie je na to čas. Ešte jedno musím pripomenúť, že keďže ošetrovňa väzničnej nemocnice nebola dobre vybavená, a ak sa jednalo o náročnejšie prípady, odvádzali nemocného eskortou do štátnej nemocnice. Odviedli tam aj nášho spolubrata dôstojného pána Sandtnera, ktorého vlastne do väzenia odviedli z nemocnice,lebo už pred sústredením ležal v nemocnici. Teda dostal sa znova do štátnej nemocnice, a tam mu sestričky pozašívali do kabáta materiál na sväté omše, strážca prižmúril oči, ale nerobil to úprimne. Nahovoril sestričky, že je možné postarať sa o útek z tejto vyšetrovacej väzby. Hovoril že potrebuje peniaze na podplácanie, že ruky na úplatky sa načahujú tam, tam a hentam. Daný plán že vraj sa týka Sandtnera, Zemana aj mňa. Tak nahovoril sestričky či by nemohli zohnať nejaké peniaze.Sestričky samozrejme dobromyselné, čo mali, pozháňali, a keď nebolo dosť aj za dôstojným pánom Vagáčom, ktorý bol vtedy duchovným radcom sestričiek v nemocnici, ktorý už ako starší šiel na misie do Brazílie, zotrval tam pätnásť rokov. Sústredenie ho obišlo, lebo robil toho duchovného správcu v nemocnici. Tak išli za ním a on dobromyselne, pretože prišiel z iných krajín, popýtal od ľudí peniaze a pozháňal, čo sa dalo pozháňať, a na konci to všetko prasklo. Sestričky vyhodili z nemocnice a nášho milého misionára, ktorý si prišiel odpočinúť do svojej vlasti po dlhoročnej misijnej práci, zavreli za provokáciu.Ešte pripomeniem že počas pobytu vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave, konali sa tam tri popravy. Vedeli sme o tom aspoň aké také informácie. Vždycky to bolo zavčasu ráno spojené veľkým krikom čo pôsobilo veľmi deprimujúco. Asi dva týždne pred súdom, teda voľakedy vo Februári si nás predvolal predseda súdu Dr.Korbul s nejakým asistentom na protokolovanie rozhovoru. Prečítal obžalobu, aspoň hlavné body, pýtal sa na výhrady, na pripomienky k zápisnici o vyšetrovaní po prečítaní obžaloby. No a keď išlo o námietky proti nesprávnym formuláciám, proti vynúteným výpovediam atď. Veľmi pozorne to všetko zisťoval a zapisoval a až na súde sme zistili, že to robil len preto, aby sa na súde všetkým týmto otázkam vyhli. Pred súdom bolo možné odpovedať len na otázky. Dostal som ako obhájkyňu "ex offo" doktorku Čikmanovú starú. Prišla pred súdom, ale tiež len na naliehanie môjho brata, ktorý bol za ňou. A pýtal sa jej či necíti aspoň morálnu povinnosť ísť sa porozprávať s tým, koho má obhajovať. Tak teda prišla, celý rozhovor trval aj s trápnymi prestávkami dokopy osem, desať minút, samozrejme za účasti dozorcu. Spočívala to asi v tom, že sa predstavila, spýtala sa na nacionálie, to chvíľu trvalo, a na konci povedala pár slov v takom duchu, že som mal pocit, že sa zhováram s obžalobou. Konečne po deviatich mesiacoch súdnej väzby sa začal súd. Tri dni vypočúvaní a štvrtý deň výrokov.Po prečítaní obžaloby, bola na tom celá sála, na žiadosť prokurátora, ktorý protestoval, lebo chcel, aby sa prečítanie výsledku pojednávania konalo za vylúčenia verejnosti. Teda súd sa šiel poradiť, porada trvala na vyfajčenie jednej cigarety. Po „porade“ sa vrátil súdruh predseda aj s celou komisiou, a vyhlásili že bude vyhovené danej požiadavke. Ale každý z obžalovaných má právo ma dvoch dôverníkov, ale my sme dostali len šesť dôverníkov i keď nás bolo dvadsaťjeden, trošku divné, namiesto štyridsiatichdvoch len šesť osôb. Ja som si túto možnosť odoprel, aby som ju dal tým, čo na tom boli trošku horšie. Ale pán prokurátor znovu protestoval a súd sa išiel znova poradiť, a znovu "na jednu cigaretu". A keď sa vrátil, samozrejme, že sa vyhovelo námietkam prokurátora. A bola vylúčená všetka verejnosť, teda zostali sme my a naši „žalobcovia“ a súd.Vypočúvanie obžalovaných trvalo tri dni, bolo to formálne a vyzeralo to ako dávno naučená hra. Väčšinou sa pýtal predseda, ktorý ani len oči nezdvihol od papierov, asi sa bál pohľadu na obžalovaných, obával sa hlasu vlastného svedomia. Na námietky k zápisniciam väčšinou reagoval vetou:- Všetko čo je v zápisnici ste vlastnoručne podpísali.Ale ako som vyššie spomenul dané zápisnice sa robili ešte v Leopoldove, kde nás pri podpisovaní presviedčali železnou päsťou, že:- Námietky k zápisnici budete predkladať priamo pred súdom.Keď išlo o obhajoby, tak boli prednášané bez záujmu a advokátskeho zápalu, a pripomímali nacvičené texty v divadle. Väčšinou sa odvolávali na poľahčujúce okolnosti, že doteraz sme neboli ešte trestaní. Jedine v prípade Títusa Zemana, ktorému pripisovali členstvo v CIA alebo Airo, sa odvážil jeho obhájca Dr.Hráz namietať, že na členstvo v CIA alebo v Airo neboli vyprodukované nijaké dôkazy. Na tretí deň bolo dokazovacie pokračovanie, tak som dúfal, že teraz to začne - polemika. Celé dokazovacie pokračovanie trvalo asi päť minút. Spočívalo v tom, že pán predseda vytiahol nejaký falošný preukaz, ktorý údajne mal Títus Zeman. Poobzeral si ho zo všetkých strán a poslal ho kolovať po senáte.Týmto vopred dohodnutým smiešnym aktom sa celé dokazovacie pokračovanie skončilo. Na konci prišiel nacvičený patetický záverečný prejav prokurátorov, potom bezfarebné prejavy obhajcov a zbytočné posledné slovo obžalovaných...
