Mgr. Jozef Červeň, ktorého dnes oslovuje stále viac rómskych detí „pán farár", paradoxne celé detstvo neprišiel do kontaktu s Rómami:„Narodil som sa v obci Klin na Orave, kde Rómovia nežijú. Preto som mal oproti iným ľuďom výhodu - vyrastal som bez predsudkov. Rómov som prvýkrát spoznal až na strednej škole v Liptovskom Mikuláši. Keď som chodil behať popri rieke, všímal som si tamojšie osady. Myslel som na to, čo by bolo so mnou, keby som sa narodil v týchto podmienkach, akú by som mal budúcnosť... Približne vtedy som sa rozhodol pre pomoc týmto blížnym."Po pôsobení v podtatranskej obci Toporec sa ponúkol na misijnú činnosť na Luníku IX, na ktorú sa dovtedy nikto neodvážil. Začiatky na najväčšom rómskom sídlisku na Slovensku boli ťažké. Rómovia boli voči nim apatickí, iba traja z nich sa vedeli prežehnať.Keďže na celom sídlisku sa nenašli priestory na konanie svätých omší, museli si misionári vystačiť s miestnosťou kultúrneho domu, v ktorej sa dokonca(!) prevádzkoval bar. Len keď sa s podguráženými zákazníkmi dohodli na uvoľnení priestoru, mohla sa sviatosť oltárna začať. Spočiatku sakrálnu atmosféru nepripomínalo takmer nič, iba kríž. Ten patrí k vybaveniu obradných priestorov dodnes. Druhý "kríž", kríž s malou účasťou detí a ešte biednejšími podmienkami, vyriešila Dr. Viera Šotterová, riaditeľka miestnej ZŠ na Ulici Ľ. Podjavorinskej. Poskytla misionárom priestory bývalej dielne, ktorú s pomocou sponzorov upravili na dôstojnú miestnosť slúžiacu na cirkevné obrady a výuku náboženstva.SVÄTÁ OMŠA NA LUNÍKOVE......sa začala trochu inak ako ostatné. Veriaci, ktorých v tomto prípade tvorili takmer výlučne miestni zédeeškári, postávali hlučne pred budovou školy, ktorá im v súčasnosti slúži aj ako kostol. Detí nebolo veľa, vytvorili by počtom jednu triedu, ale je chvályhodné, že sa svoj voľný čas rozhodli využiť na duchovný rozvoj. Tí druhí, teda časť detí, ktorá z vôle rodičov alebo vlastnej lenivosti lunicky cirkevný život ignoruje, sa síce tvárili, že len náhodou prechádzajú okolo, ale pritom zvedavo sledovali, čo sa bude bez nich dnu diať. Žiaden zvon oznamujúci začiatok omše. Žiaden dvojkrídlový oltár, žiadna sakristia, žiadne kostolné lavice... Po vytiahnutí bezpečnostných dverí, ktoré záro¬veň plnia funkciu akejsi čarovnej opony, sa uprostred zeleno - bielej školskej miestnosti ukázal skromný svätostánok. Deti sedia v napoly zaplnenej sále na sklápacích stoličkách ako v kine. Zdá sa, že sú dobre organizované. Podľa svojej šikovnosti zaujali rôzne posty pri obrade, čo sa zrejme odzrkadlí aj na ich pozícii v skupinách rovesníkov. Najdôležitejšie sa tvária prichádzajúci miništranti, ktorí k svojmu poslaniu pristupujú s patričnou zodpovednosťou. Svoje miesto má aj žiacka kapela, ostatné deti sa musia „uspokojiť" s rolou radových veriacich.Mgr. Jozef Červeň vedie na Luníku IX pôsobivé saleziánske omše. Sú umocnené snaživosťou malých poslucháčov a spolutvorcov omše. Nikto z členov kostolnej kapely nemá hudobné vzdelanie, ale napriek tomu vo svojich piesňach so syntetizátorom, gitarami a bongom dokázali omšu emotívne podfarbiť ešte viac, než si to sami uvedomovali. Bez zveličenia by si mnohé chrámy mohli brať príklad z tejto bývalej školskej dielne. Účastníci omše tu totiž s veľkou úprimnosťou a školskou snaživosťou priam kričia "máme ich u Pána" alebo "Ty snímaš hriechy sveta". Medzi nimi sa, mimochodom, nachádzali iba štyria dospelí. Účasť dospelých na modlitbách by sa však v budúcnosti mala rozšíriť. „Veľa vecí sa zmení, keď bude mať Luník IX svoj vlastný kostol. S jeho výstavbou sa plánuje už v tomto roku," informuje Jozef Červeň.pokračovanie nabudúce...
