"Už bolo aj auto "Opelka", na ktorom som ho zaviezol do Kozároviec. Po ceste som mu ukázal vysoký dom na námestí a povedal som mu: - Hľa, tu je náš kultúrny dom pre našu mládež. Keď to počul, namiesto radosti, ktorú som očakával, zbledol ako krieda a prísne zvolal: - No a kto ti dal povolenie na toto? A kto bude platiť dlžoby od tej stavby? Beda, ak zle zúčtuješ... Pozrel som sa mu do očí a poznamenal som: - Veď ste mi hovorili, že o tú mládež sa treba postarať, aby sa mala kde schádzať. A čo sa týka dlžôb za kultúrny dom, to je už tiež skoro v poriadku. Skaly pre stavbu si nalámali v kameňolome sami mládenci. Obec, ba i okres Zlaté Moravce prispeli a dali nám podporu na splátky. Nakoniec sa veľa pričinil aj úverový spolok, ktorý má v kultúrnom dome rezervovanú izbu. Po týchto slovách zúčtovania si pán delegát hlboko vydýchol a povedal: - Post factum lauda! (Chváľ po vykonnom!)." Saleziáni sa starali o to, aby mladým vyplnili čas čo najlepšie. Usporiadávali pre nich vystúpenia, divadlá a starali sa tiež, aby mali čo najlepšie prostredie. Na sviatok Pomocnice, 24.mája, aj v Benediku do kostola pribudla socha tej, ktorej úctu saleziáni rozširovali kde mohli. Túto sochu tam darovali dvaja obetaví robotníci z Benedika Ján Kaljaga a Ján Príbelský. Večer po posvätení sochy bol po prvýkrát sviečkový sprievod benedickými ulicami. Saleziáni nezabúdali ani na mládež z okolia.Trinásteho júna z príležitosti sviatku detí pripravili pre deti z okolia pekný deň. Do Benediku prišlo okolo 3 000 detí. Po sv.omši a zasvätení sa Božskému Srdcu sa deti zúčastnili na dvore hier, ktoré boli pre nich pripravené. Deťom sa veľmi páčilo, že sa s nimi na dvore hralo veľa "pánov kaplánov". Všetci študenti a klerici chodili totiž v reverendách a pre deti každý človek v reverende bol pán farár, alebo pán kaplán.
