Dopoludnia bola svätá omša, po ktorej hneď nasledovalo otvorenie slávnosti Dr.Pavlom Opluštilom, predsedom ŠK Concordia, po ňom prehovoril aj brigádny generál Žák. Veľkú pozornosť vyvolali najmä závody v ľahkej atletike. Boli tu Orli z Pezinku, Račišfortu, Svätého Juru a zo Švansbachu. SŠK Tatran predstavil pekné ukážky z pästiarstva a vzpierania. Vojsko ukázalo všetkým svoju pestrú "rannú polhodinku". Bol tu volejbal, hádzaná, stolný tenis a mnohé iné hry. Aj Trnávka sa dočkala dňa, kedy ústav môže na základnom kameni rásť a dostávať svoju podobu. Deň posviacky bol ustálený na 27.júna. Posviacku pri svätej omši vykonal bojnický prepošt Karol Medvecký a kázeň mal prelát Okánik, ktorý bol bratislavským farárom. Títo dvaja boli najväčšími dobrodincami kostola. Karol Medvecký daroval svoj vlastný pozemok, ktorý si kúpil pod domček na starobu. Rozpočet na celú stavbu bol 700 000Kč. Na konci slávnosti sa direktor Bokor všetkým poďakoval a vyzval ich aby sa nebáli obetovať niečo pre toto dielo, pretože Boh štedro odmení každého darcu. O šesť rokov neskôr bolo v časopise Saleziánske zvesti opísané, ako sa saleziáni na Trnávke dostali k pozemku. Stalo sa to tak, že prepošt Medvecký ochorel a dostal sa do nemocnice. Prelát Okánik už dlhšie zháňal miesto, kde by mohli saleziáni postaviť ústav. Keď navštívil Karola Medveckého v nemocnici, napadlo ho, že práve on má pekný pozemok na Trnávke. Dlho nerozmýšľal a išiel rovno k veci: - Pozri, Karol, idem stavať saleziánom ústav na Dornkappli, daj mi ten tvoj pozemok, veď si už jednou nohou v hrobe... On mu na to odpovedal, že by aj bol ochotný, len keby bol zdravší, aby mohol vybaviť veci spojené s prepisom pozemku. Okánik dlho nerozmýšľal a hneď ho chytil za slovo: - A chcel by si byť zdravý? - Ľudo môj, zišlo by sa mi trochu toho zdravia, - vraví Medvecký. - Tak mi daj pozemok. Saleziánski oratoriáni a veriaci ti zaručene vymodlia zrdravie! - Keď sa mi zlepší stav, tak to podpíšem. - Ale pozri, Karol, dnes-zajtra môžeš byť aj vo večnosti. Spravíme to hneď. Nakoniec teda na posteli bolesti bola pred verejným notárom napísaná darovacia listina. A chlapci oratoriáni s veriacimi vymodlili pánu prepoštovi zdravie. Potom prišla ťažkosť pre blízku vojenskú pracháreň. Vojenské úrady nechceli dať povolenie k stavbe. Dr.Okánik sa znova zaujal veci a zakročil u najvyššieho veliteľa vojenských posádok na Slovensku. Prišiel za ním a povedal mu na rovinu: - Idem Krista zaniesť na Dornkappel a vy, pán generál, mi musíte v tom pomôcť. Takýto bol teda prelát Okánik, keď išlo o dobré dielo, nebál sa ťažkostí. Vďaka jeho úsiliu sa stavba konečne dostala na štartovaciu čiaru. Posviacka kameňa bola signálom, vďaka ktorému sa celá stavba mohla rozbehnúť dopredu. Odkiaľ nabrali saleziáni na Slovensku odvahu pustiť sa do stavby dvoch ústavov naraz? Bola to dôvera, že vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorým záleží na mládeži a že Pán pošle aj dostatok nových pracovníkov. Táto ich dôvera bola odmenená. Ústavy rástli a rástli aj počty pracovníkov. Posledný júlový deň v roku 1937 sa 30 saleziánskych novicov zasvätilo sľubmi. Mladej saleziánskej rodine v ČSR takto opäť pribudli čerstvé sily.
