V prvom bode sa má utvoriť zo slovenských diecéz slovenská provincia s arcibiskupom na čele. Za sídlo arcibiskupa sa uchádzala Bratislava, ako hlavné mesto Slovenska. Druhý problém bolo určenie hraníc diecéz tak, aby "žiadna časť ČSR nebola podriadená ordinárovi, ktorý by sídlil za hranicami a žiadna diecéza v ČSR nepresahovala hranice republiky. Toto Modus vivendi sa však do praxe uviedlo až v roku 1935, kedy boli na to lepšie možnosti. Pre saleziánov na oteplení vzťahov bolo potešiteľné najmä to, že ústav v Šaštíne bol 25.marca 1928 uznaný za výchovný ústav. Výnosom MŠANO im bola povolená výchova a vyučovanie slovenských mladíkov. Aj štát teda uznal prínos ich práce pre spoločnosť. Vďaka zlepšeniu pomerov sa aj českým saleziánom podarilo otvoriť ústav. Na otvorení prvého českého ústavu vo Fryštáku na Morave, ktoré bolo 3.júla 1928 sa zúčastnil aj don Vagač. Bol tam prítomný aj olomoucký arcibiskup Leopold Prečan, ktorý sa veľmi zaslúžil o uznanie ústavu v Šaštíne pred štátom. Saleziáni na Slovensku tento rok pôsobia už v dvoch domoch. Je to Šaštín, kde majú 97 študentov z ktorých po prázdninách šiesti odišli do noviciátu a Vráble, kde pôsobia na fare. V týchto obciach je však málo mládeže. Najväčšia potreba saleziánskej práce je na predmestiach veľkých miest, kde je najviac opustenej mládeže. Už hneď po príchode do Šaštína hľadajú saleziáni možnosť ako by sa mohli usadiť na niektorom predmestí Bratislavy. Táto možnosť sa začínala premieňať na realitu už v polovici septembra 1928. Blumentálsky správca Augustín Pozdech vtedy predložil žiadosť zastupiteľstvu mesta Bratislavy o pozemok na Miletičovej ulici, kde bol opustený cintorín chudobných. Návrh odporúčal predsedajúci starosta Dr.Okánik a prešiel 26 hlasmi proti 18. Pozemok im bol prepustený za 20 000 Kč, t.j. 5 Kč za siahu (cena jednej siahy stála vtedy 500 - 1 000 Kč). Veľmi pekne sa zachovali pri hlasovaní Židia - Sionisti. Na zasadnutí bol totiž prítomný z nich iba Dr.Šipoš. Keď videl, že je návrh ohrozený, ihneď volal telefonicky iných dvoch Židov zastupiteľov, aby sa dostavili na hlasovanie. Keď mali saleziáni pozemok zaistený, šaštínsky direktor don Vagač začal vyjednávať s predstavenými o stavbe ústavu.
