Traja saleziáni študovali s úmyslom odísť na misie. V San Salvadore ukončil Anton Figura z Veľkých Šenkvíc, ktorý mal účinkovať na Haiti a Rudolf Slezák zo Špačiniec, ktorý si vybral Kubu. V Peru ukončil štúdiá tretí - Jozef Jantoška z Rajca.Neboli to ľahké časy. Slovenský snem sa v prvých dňoch svojho účinkovania usiloval ústavou vyjadriť, kam má smerovať nové Slovensko. Ústava bola schválená 21.júla 1939 a podľa nej sa Slovenský štát premenoval na Slovenskú republiku. Hlavným osovateľom ústavy bol Dr. Karol Mederly. Ústava určovala politickú štruktúru štátu ako "autoritatívny systém" so stavovským zriadením. Mala spočívať na kresťanských zásadách a opierať sa o pápežské sociálne encykliky "Rerum novarum" a "Quadragesimo anno". Odvolávajúc sa na kresťanské princípy, ústava v úvode zdôrazňovala, že "všetka moc a právo" pochádza od Boha. Stavy ako "záujmové skupiny mali byť náhradkou politických strán".Ústava začínala takto:Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slovenský štát... Viaceré články tejto ústavy ukazovali, že Slovensko už vtedy v skutočnosti nebolo svojprávne, ale bolo v područí Nemecka. Najlepším dôkazom toho je "Smluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a slovenským štátom", ktorú štyri mesiace predtým, ešte 18. marca 1939 podpísali J.Tiso, Tuka a Ďurčanský vo Viedni. V Berlíne ju podpísal za Nemcov Ribbentrop.Čl.1: Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.Čl.2: Na prevedenie ochrany prevzatej nemeckou ríšou má nemecká braná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraju Bielych Karpát a východného okraju pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú uzná za potrebnú. Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozíci nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebný k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby. Čl.3: Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou branou mocou.Čl.4: Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.Čl.5: Táto smluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o časnom predĺžení tejto smluvy. Táto zmluva bola podpísaná 18. marca 1939. Oficiálne sa na verejnosť plný text dostal až o rok neskôr, v Slovenskom zákonníku v septembri 1940. Existencia Schutzzone však utajená nebola, ani prítomnosť Nemcov-poradcov v Slovenskej armáde. Už dávno bolo rozhodnuté, čo mocní plánujú so Slovenskom.Saleziánski novokňazi boli po príchode na Slovensko rozdelení do tých komunít, ktoré najviac potrebovali ich pomoc. Prišli plní nadšenia a s radosťou sa pustili do apoštolátu. Nestarali sa do politiky, apoštolát je vždy dôležitejší. Pri apoštoláte je nadšenie zachraňovať duše veľmi potrebné. Toto si uvedomili aj direktori a koncom júla sa rozhodli pár dní z prázdninového zhonu venovať duchovným cvičeniam, kde si chceli nanovo uvedomiť čo je ich poslaním. Tento rok sa konali v Trnave. Veľkým povzbudením pre všetkých direktorov zídených v Trnave boli slová don Tironeho, ktorý sa nebál zájsť na hlbinu. Na duchovných cvičeniach sa podieľal aj don Mussa a maďarský inšpektor don Antal.Na Slovensku nepribúdali len kňazi, ale aj dorast-ašpiranti, ktorí majú úmysel stať sa saleziánmi. Každý ústav si vždy vážil nové povolania a usiloval sa ponúknuť im pomoc a rodinnú atmosféru. Koncom augusta odišli do šaštínskeho ašpirantátu študovať aj traja oratoriáni z Trnávky. Na večernom slovku boli ostatným dávaní za príklad. Slovko sa ukončilo výzvou aby sa našlo viac mladých sŕdc, ktoré by boli ochotné naplno sa zasvätiť Pánovi.
