Túto možnosť využíva v lete 1905 Ľudovít Hudek zo Sv. Jura pri Bratislave. Je prvým Slovákom, ktorý nastúpil do tohto ústavu. Neskôr odchádza na misie. Účinkoval v Bolívii a v Peru. Zomrel v Lime. Bol to prvý slovenský saleziánsky misionár. V tom istom roku odchádza do Talianska druhý chlapec, 17 - ročný kvintán (piatak) ružomberského piaristického gymnázia Ladislav Stano z Ružomberka. Nastupuje do školy v Lombriasco a o tri roky skladá svoje prvé rehoľné sľuby do rúk don Ruu. Pozrime sa teraz bližšie na to, aké ťažkosti museli prekonať títo chlapci zo Slovenska, keď sa chceli stať saleziánmi. Píše sa rok 1905. Viliam Vagač zo Starej Turej má 18 rokov. Od útleho detstva pomáha na poli a neskôr pracuje v otcovom závode na bryndzu. Ako 14 - ročný sa pokúsil nájsť si zamestnanie vo Viedni. Tam pracuje najskôr v sklade a potom ako predavač v obchode. Vo veľkom meste sa dá ľahko zabudnúť na matkine rady a v prostredí vlažnej viery nie je ťažké viery na zlé cesty. Takéto chvíle prežíva aj Viliam. Veľmi mu pomohlo to, keď ďaleko od svojej matky spoznal druhú Matku.Raz cestou po Viedni nachádza na smetisku obrázok Panny Márie Pomocnice. Spoznáva, že život vo Viedni by bol na škodu jeho duši a preto sa vracia na Slovensko. Po príchode domov prehĺbil svoj náboženský život, spoznáva lepšie svojho Pána, až sa nakoniec rozhodne nasledovať ho celkom zblízka. O svojom povolaní píše:„Keď zavítalo leto, bol som už úplne rozhodnutý opustiť márny svet a vstúpiť do voľaktorej rehole. Len som nevedel do ktorej. Mal som 18 rokov. Zriekol som sa podniku na bryndzu a syry bez náhrady v prospech brata Alexandra a vrátil som sa z Detvy na Starú Turú pomáhať matke pri žatve. Bola veľmi prekvapená, že chcem ísť do kláštora...Matka poverila strýca Martina, aby sa cestou do Viedne stavil v Bratislave a hľadal pre mňa umiestnenie v niektorom rehoľnom dome. V Bratislave strýc usilovne klopal na dverách predstavených kláštorov a ponúkal ma rad radom ako dajaký tovar na odpredaj. Začal u jezuitov, františkánov až po kapucínov a milosrdných, ale márne. Všade bola len jediná odpoveď:"Už má 18 rokov, ďalej študovať nemôže, za frátra by sme ho mohli prijať, ale mal by vedieť nejaké remeslo... "Matka ma tešila a vravela:"Vidíš, ani Pán Boh to nechce, musíš sa odovzdať do vôle Božej."Ja som sa nepoddal. Cítil som pevne, že Panna Mária Pomocnica mi pomôže stoj čo stoj...Mária Pomocnica sa nedá zahanbiť. Všimne si každú nepatrnú službičku preukázanú z lásky k nej. Zachránil som pred zneuctením obrázok odhodený na smetisku vo Viedni a práve v tej dobe padli prvé semienka povolania do môjho srdca. A tu v Detve, keď som zastupoval svojho brata, ktorý bol na manévroch, rozhodla o mne, že ma pošle k don Boscovi, keď ma odmietli jezuiti, františkáni, kapucíni a milosrdní.Ako sa to stalo? Čudné to musí byť povolanie, ktoré sa rodí na smetisku a končí, prepytujem, na záchode. A je tak. Na záchode u pána Gustáva Pinháka čakala hŕba novín na spotrebovanie. Z nepozornosti sa medzi papiere dostal saleziánsky maďarský kalendár "Don Bosco". Otvorím ho zo zvedavosti a čo nevidím...? Zhrozil som sa. Na prvej stránke vo veľkosti kalendára na kriedovom papieri jagá sa utešený štvorfarebný obraz Imaculáty, Nepoškvrnenej Panny Márie.Toto na záchod? Jakživ nikdy! Celý rozrušený som sa pokúsil lístok s obrazom vytrhnúť. Nešlo mi to, tak som celý kalendár strčil do vrecka. Veď v ňom píšu krásne veci o don Boscovi, o ktorom som už čítal z vydania Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Chcel som odísť, ale čosi mi nedalo pokoja. A ak by som ešte voľačo našiel?Vrátil som sa a znova sa prehŕňam v týchto odhodených časopisoch. A našiel som maďarské Saleziánske zvesti, kde na poslednej stránke bolo vytlačené tučnými literami: Saleziánsky Maďarský ústav sv. Štefana pre výchovu kňazského a rehoľného dorastu v Cavagliá pri Turíne, Taliansko. Bol tam vypísaný celý program a podmienky prijatia. Medzi inými tam stálo:"Prijmeme aj starších mladíkov do gymnázia od 12. do 25. roku..."Viac mi nebolo treba. Ďalej som ani nečítal. Všetko som vedel. Pôjdem do Talianska k Saleziánom. Tam budem študovať a stanem sa kňazom... i misionárom medzi divochmi.Keď som prišiel z Detvy domov, nešiel som so svojím tajomstvom hneď von. Čohosi som sa akosi obával. Brat Anton si všimol, že papier čo si veľmi pozorne prezerám musí byť veľmi vážneho obsahu. Hovorí mi:"Nože daj pozrieť Vilmoško, čo to máš, nech aj my vidíme, čomu sa tešíš" - a už mi aj ťahal z dlane maďarský časopis a začal čítať a ihneď prekladať matke do slovenčiny.Keď skončil, poznamenal:"No, to je Vilmoško ako pre teba stvorené. A či to zvládzeš, veď už máš 18 rokov?"Ja som odvetil:"Musím, keď druhí to môžu, aj ja to prekonám".“ Pokračovanie zajtra...
