Večer sa začala trojdňová pobožnosť. Pozostávala v tom, že nám vdp. Ignác Stuchlý, riaditeľ saleziánskeho ústavu vo Fryštáku na Morave, každý večer povedal krásnu kázeň o povinnostiach chovanca, o čnostiach, ktoré majú ozdobovať srdce don Boscovho študenta. Za tým nasledovalo požehnanie s Prevelebnou Sviatosťou." Na oslavu piateho výročia príchodu Saleziánov na Slovensko prišlo mnoho pútnikov zo všetkých strán. Tento deň bolo zavedené v šaštínskom ústave aj v chráme elektrické osvetlenie. Pre mnohých pútnikov to bola veľká novota. Vo vzletnej kázni k pútnikom prehovoril osvietený pán Mons. Karol Nečesálek, generálny vikár trnavskej diecézy, ktorý bol veľkým dobrodincom saleziánskeho diela. Vo svojej kázni spomenul všetko, čo urobili saleziáni na skrášlenie pútnického kostola: "Štedrosťou Vašou a pútnikov najprv štyri zvony posvätil osv.pán Kmeťko, biskup nitriansky a vlani zas najväčší zvon Slovenska náš pán biskup a apoštolský administrátor, takže teraz 100 metrákov vážiace zvony ohlasujú pútnikom horlivosť tunajších saleziánov. Zvony stáli 300 000 Kč... Zavedenie elektrického svetla do chrámu stálo 90 000 Kč... Teraz, keď sme po blahorečení don Bosca, popri soche Panny Márie bude sa skvieť na oltári aj umelecké dielo, obraz blahoslaveného don Bosca v hodnote 75 000 Kč..." Na konci septembra sa študenti zo Šaštína vydali na celodenný výlet do Horných Orešian. Farár Augustín Vavra ponúkol za cieľ výletu svoju farnosť. Jeden z chlapcov opísal výlet takto: "Nikomu sa neťažilo vstávať už o štvrej hodine ráno. V Smoleniciach sme mali svätú omšu a spoločné sväté prijímanie. Dobrá a spanilomyseľná pani grófka Pállfyová nás prekvapila chutnými raňajkami, po ktorých sme pokračovali ku konečnému cieľu. V Orešanoch pri našom príchode bola celá dedina na nohách. Starí-mladí, všetko nás to chcelo vidieť. Cez spievanú svätú omšu náš spevokol s pomocou miestneho pána organistu zaspieval niekoľko piesní. Vdp.farár sa potom postaral o kapitálny obed, ktorý sa za pomoci rozšafných Orešianok vydaril veľmi skvele. Medzi rečami minulo sa asi sto chutných slivkových gúľ, pár košov hrozna a neviem koľko litrov Orešanského..." V tom čase vládla v Európe hospodárska kríza. Na Slovensku pri väčších mestách vznikajú nové chudobné štvrte. Jednou z nich je Trnávka pri Bratislave, kde presťahovali chudobu z Petržalskej periférie, aby nebola na očiach cudzincom, ktorí prechádzali na lodiach cez Bratislavu. V mnohých domoch a rodinách vládne núdza a aj saleziánom v Šaštíne veru dobre padlo, že aspoň jeden deň sa o vyše sto hladných krkov postaral niekto iný. V roku 1929 sa stal delegátom hlavného predstaveného pre Slovensko František Walland a koncom novembra si bol obzrieť pozemok v Bratislave, ktorý sa mu zapáčil. Povolal si dvoch bratov, architektov z Ľubľane aby si pozreli pozemok a vypracovali plány. On trvale býva v Ľubľani, bude preto z blízka dozerať na vypracovanie projektov. Saleziáni teda svoje dielo na Slovensku rozbiehajú celkom dobre. Dcéram Panny Márie Pomocnice sa na Slovensku ešte nepodarilo usadiť. Ešte bude potrebné veľa úsilia, kým zakotvia natrvalo na Slovensku. Slovenské sestry však už máme. Dve z nich odchádzajú na jeseň roku 1929 na misie. Opustili vlasť aj svojich rodičov a odcestovali do ďalekých misijných krajov, do Patagónie. Sú to Margita Dočolomanská zo Svätého Jura pri Bratislave a Anna Mihalová z Bošáce.
