V Moskve sa od 22. do 25 marca konali dôležité rokovania o budúcom usporiadaní Č-SR. Delegáti Slovenskej národnej rady boli pripustení na rokovania až 25.marca. Výsledkom bol tzv. Košický vládny program vyhlásený verejnosti 4.apríla 45. Postavenie Slovenska sa definuje v VI kapitole: "Vychádzajúc z uznania slovákov ako nacionálne samostatného národa, bude sa vláda od začiatku dôsledne snažiť, aby v česko-slovenskom pomere bola vždy usutočnená zásada - rovný s rovným - a aby sa tak uplatnilo skutočné bratstvo medzi obidvoma národmi... republika bude obnovená ako spločný štát rovnoprávnych národov, českého a slovenského... Nová Vláda Republiky sa bude starať o to, aby pri ústavnom riešení pomeru národa slovenského a českého boli konštituované slovenské orgány zákonodarnej moci vládnej a výkonnej tak, ako to dnes má slovenský národ v Slovenskej národnej rade. O budúcom rozdelení kompetencie medzi orgány ústredné a slovenské dohodnú sa legitimní zástupcovia národa českého a slovenského."Okrem toho delegácia SNR žiadala a nedostala: aby sa nová česko-slovenská vláda vyjadrila, že nesúhlasí s vyhlásením česko-slovenskej exilovej vlády z 30.júna 1943 podľa ktorého jestvuje len "suverénny národ československý", aby uznala SNR za "nositeľku zvrchovanej štátnej moci" a nie iba "nositeľku štátnej moci". Žiadal o možnosť ponechať si vojnové zásoby, a tiež aby bola na prechodný čas "samostatnou hospodárskou, colnou a menovou jednotkou". SNR však nebola uznaná za "slovenskú vládu a slovenský parlament".Dňa 25. marca bola Kvetná nedeľa. Na Trnávke v Bratislave v ten deň mali tzv. fatimskú procesiu so 14 krížami, ktoré chlapci počas celej procesie niesli. Celá procesia mala ráz kajúcej procesie. Modlitba bolestného ruženca s prosebnými spevmi sa vznášala k nebu o zmilovanie večného Sudcu pre nastávajúce dni. Zúčastnilo sa veľa ľudí, lebo pochopili vážnosť chvíle. V tento deň Červená armáda obsadila Banskú Bystricu, bolo jasné, že front sa posúva smerom k Bratislave. Na druhý deň bol v Bratislave poplach, ktorý trval päť hodín. Medzitým bolo bombardovanie zriaďovacieho nádražia. V tuneli pod hradom bolo dobre, len to bolo trošku dlho toľký čas. Bolo tam asi 20-30 000 ľudí. V ten deň bola bombardovaná aj Nitra, bol zasiahnutý aj saleziánsky ústav.V posledný marcový deň bola evakuácia bratislavskej Trnávky. Opisujú ju takto: "Po Vzkriesení prišiel k nám tunajší lekár a zvestoval strašnú správu, že za 24 hodín sa musí celá Dornkappel evakuovať. Čoskoro to rozhlásil miestny rozhlas po celej Dornkappli. Všade sa strhol plač a nárek. Medzitým sa zotmelo. Hneď po večeri sme začali baliť všetky cennejšie veci a schovávať. Potraviny sme schovali všetky do "jamy" na to vopred pripravenej, ostatné pod javisko. Toto nám dalo práce značnú časť noci. Na spánok nikto ani nepomyslel, lebo veď už to išlo do "tuhého". V noci prišiel k nám náš veľký priateľ pán Vlachinský a sľuboval 500-1000 Ks, ba že nám dá spraviť po vojne spovedelnicu, ak mu nejakým spôsobom obstaráme zo Stupavy od istého známeho nákladné auto. Keď nebolo ináč možné, podujal sa klerik Sabo, že tam pôjde ráno s listom na bicykli. Okolo polnoci sme unavení išli spať."Nechýbalo veľa k tomu, aby sa saleziánsky ústav v Šaštíne - posledné útočište saleziánskych študentov, premenil na hlavný štáb nemeckých vojakov. Jeden z nich to opísal takto: "Ústav v Šaštíne navštívili traja vysokí dôstojníci z hlavného štábu nemeckej armády. Chcú zaujať ústav pre hlavný štáb. Má tu byť ubytované vrchné vedenie vojny v západnej zóne. Bola to strašná chvíľa. Bránili sme sa pred tým úderom a dôvodili sme, že náš ústav je kláštor, náš spoločný domov. Bývajú tu kňazi, bohoslovci, novici, chovanci, z ktorých mnohí nemajú správy o svojich rodičoch už od augusta 1944. Pán direktor Dr.Sersen ich presviedčal:"My sa nemáme kam uchýliť. Ak nás vyhodíte, ostaneme na ulici. Apelujeme na cit ľudskosti a na skutočnosť, že slovenské úrady sa ohradia proti takejto evakuácii. Máme tu okrem rehoľníkov aj 130 chlapcov, za ktorých sme zodpovední". Keď nič nepomáhalo, upozornili sme ich na to, že tunajší kostol je národná svätyňa Slovákov a ak sa pri nej usadí vojsko, hrozí jej práve také zničenie, ako slávnemu kláštoru na Monte Casino v Tliansku. Medzitým, čo jedni dokazovali, prosili a bránili napadnuté právo, iná skupina saleziánov a chovancov prosila pred oltárom Sedembolestnej o pomoc a ochranu v tomto nebezpečnom súboji. Pri dlhom zisťovaní a prezeraní celého ústavu vysokí dôstojníci pozorujú ako sa najmenší chovanci balia a ako im padajú slzy...Vedúci vojenskej misie je dojatý. Spomína, že aj on mal ženu a syna. Tiež študoval v katolíckom ústave. Pri bombardovaní zahynul. Zdá sa, že pohľad na tých smutných chlapcov ich obmäkčil. Alebo velebnosť slovenskej národnej svätyne a trón Sedembolestnej ich tak dojíma, že veliteľovi vojenskej misie zvlhli oči. Po návšteve kostola boli už prístupnejší, sľúbili že o pár dní ešte prídu. Nateraz sa im zdá, že ústav zmýšľanému cieľu nevyhovuje. Medzitým sa veci zmenili, lebo front sa značne priblížil.V Šaštíne Veľký týždeň prešiel dosť pokojne. Vzkriesenie bolo len v obvode kostola, lebo po hlavnej ceste sa ženú nemecké tanky a autá. Dve tretiny nášho sprievodu tvoria samí mužovia a mládenci. Je ich viac ako za pokojných čias. Na Veľkú noc prišlo v ústave k milej príhode. Dvaja mladí spolubratia z Trnavy nám priniesli v plecniakoch asi 80 kusov nového Modlitebníka pre saleziánske ústavy, ktorý práve v tie dni vyšiel tlačou. Prišli pešo, celí vyčerpaní a zaprášení. A bolo to i nebezpečné, lebo museli prechádzať cez obranné línie nemeckej armády, ktorá začína z trnavského kraja ustupovať. Spolubratia sami prežívali hrôzy bombardovania, čakali každú chvíľu bombový útok na Trnavu a pritom mysleli ešte na nás, aby sme sa mali z čoho modliť."
