Po prepade Rožňavy prišli partizáni do Biskupskej rezidencie a vyzvali 67-ročného biskupa, aby ich zaviedol do pivnice. Tam mu rozkázali, aby im posluhoval, nalieval víno. Keď už mali dosť, rozkázali biskupovi, aby si kľakol a pripravil sa na smrť, lebo ho zastrelia. Nechali ho chvíľu na kolenách a potom sa mu vysmiali: "Choď preč! Škoda náboja, si už starý!" O dva týždne zomrel biskup Bubnič v rožňavskej nemocnici...V polovici januára bola vyhlásená mobilizácia desiatich ročníkov. O niekoľko dní narukoval aj pán Harnoš z Trnávky v Bratislave. V týchto dňoch začali robiť veľké ťažkosti s cestovaním, takže treba mať cestovné povolenie. O niekoľko dní prišla na Trnávku správa o násilnej smrti oratoriána Ivčiča. On, hoci bol evanjelik, chodieval do oratória. Bol huslistom najmä pri operetkách pomáhal hrávať. Jeho smrť všetkých zarmútila, všetkých, ktorí ho poznali.V tých dňoch Červená armáda už obsadila Košice a Prešov. Veľmi tvrdé boje sa zvádzali v okolí Svätého Benediku. Dňa 28.januára v Nedeľu jeden z profesorov teológie išiel ako obyčajne do Orovnicu slúžiť svätú omšu. Pod Orovnickým vrchom padli 4 míny niekoľko krokov od neho. Po trištvrte hodinovom ležaní v snehu sa dostal do osady. Tu naposledy odslúžil svätú omšu veriacim a oni húfne pristúpili k svätej spovedi a k svätému prijímaniu. Cesta naspäť do Benedika bola možná len veľkou okľukou cez hory a vysoký sneh.Začiatkom februára mocní v Jalte na konferencii o povojnovom usporiadaní Európy, rozhodovali o našej budúcnosti. V týchto dňoch moskovskému vedeniu KSČ Dr.Husák v správe jasne načrtával budúci postoj strany voči katolíkom: "Po mojej stránke potrebné budú ostré zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní (semináre, školy, tlač, spolky...) ktoré sú semenišťom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vplyvu na široké vrstvy..." Dňa 7. februára okolo obeda bol v Bratislave poplach - vec každodenná. Za chvíľu sa strhla divá streľba. I bomby padali na prístav, kde boli muníciou naložené lode. Inde nepoškodili v ten deň nič. O dva dni nato sa v novinách objavili vyhlášky o dobrovoľnej evakuácii Bratislavy. Niektorí odchádzajú... Podľa všetkého, vojna by už nemala dlho trvať, lebo sa front priblížil k Berlínu... úžasné opevňovacie práce Bratislavy nasvedčujú, že to najhoršie malo ešte len prísť.Vo Svätom Benediku sa 12. februára začalo priame ostreľovanie obce a ústavu. Prvý zásah padol na veľký dvor ústavu, ďalšie do opátskej záhrady ku včelínu. Odvtedy boli obyvatelia obce a saleziáni pod ustavičnou clonou streľby vzájomne útočiacich vojsk. Denne padalo do dediny 30-40 granátov a približne taký istý počet mín. Táto streľba trvala v neurčitých prestávkach celé tri týždne dňom i nocou. V južnom krídle ústavu sa nedalo bývať. Študovňa novicov dostala plný zásah, dve míny udreli do jedálne, jedna z nich priamo cez okno padla do jedálne novicov.Za mrazivých nocí v najväčšej tichosti saleziáni pozakladali obloky tehlou a nábytok povynášali na bezpečnejšie miesto. Pri začiatku streľby na ústav si konali polročné duchovné cvičenia. Prednášky trvali aj za dunenia kanónov. Prednášková sieň sa mení každú chvíľu. Raz je tu, raz tam. Pár dní počúvali prednášky aj v laviciach ľudovej školy, ktorú umiestnila obec pred začiatkom paľby v prízemných miestnostiach saleziánskeho ústavu. Tu totiž našli svätobenedické deti najbezpečnejší útulok. Istota, že sa im v tejto kedysi protitureckej bašte Pohronia nemôže nič zlého stať, hnala ich k zosilneniu štúdia. Ako by aj nie. Veď kto by sa nebol cítil za takej kanonády bezpečný za dvojmetrovými múrmi svätobenedického hradu? Teda študovalo sa im dobre, hoci niekedy strely dopadli tak blízko, že prehlušili aj reč prednášajúceho profesora. Do ústavu vo Svätom Benediku začali chodiť matky s deťmi. Najprv len na noc a potom si vydrhli divadelnú miestnosť, do ktorej sa nasťahovalo 286 ľudí. Vo dne niekoľkí mužovia narýchlo opatrili statok a hydinu a vždy priniesli trochu zásob a jedla. Tí, ktorým sa neušlo miesto u saleziánov, sa vysťahovali hore na vinice do murovaných pivníc a iní si vykopali úkryty doma. Poriadok v divadle bol naozaj vzorný. Kresťanská láska a vedomie spoločného utrpenia zblížilo mysle i srdcia ľudí a spojilo ich v jednu veľkú rodinu. Každý večer sa predmodlievalo päť svätobenedických študentov ruženec. Skončil sa modlitbami za trpiace ľudstvo, za vojakov a umierajúcich. Na konci vždy povedal direktor Vizváry večerné slovko. V silnej a bezpečnej kaplnke ústavu sa striedali ľudia, ktorí sa tam modlili. Tu bývalo každý deň aj požehnanie sviatosťou.Ale aj za tými, čo bývali dolu v obci alebo hore na viniciach, chodievali kňazi. Krstili deti, spovedali a zaopatrovali dospelých. V tých vlhkých a tmavých pivniciach jedni zomierali a druhí sa rodili. Za frontových udalostí sa narodilo 8 nových občanov v benedickej farnosti. Tieto cesty za farníkmi boli nebezpečné. Kňazi sa v tejto ťažkej situácii ukázali najsmelšími mužmi v celej obci. S ružencom v ruke, so Sviatosťou a so svätými olejmi na prsiach išli za dušami s takou odhodlanosťou, že keď ich veriaci zočili na prahoch pivníc, radosťou plakali. Takmer zázračne prechádzali občas dvaja saleziánski kňazi cez ostreľované pásmo do susedných Kozároviec. Prv než vykročili z ústavu, vrúcne pobozkali relikviu svätého Jána Bosca, do rúk chytili ruženec, čiapku vtlačili na uši a vykročili nie raz, nie dva razy, ale 29 ráz smerom na Kozárovce. ľudia, ktorí na toto pozerali tŕpli strachom a vraveli: "Už ich nikdy neuvidíme živých!"A tieto poznámky boli oprávnené, lebo civilný človek sa po tejto ceste neopovážil ísť jeden a pol mesiaca. Na úseku "Pod skalou" nejeden vojak nemeckej armády našiel svoju smrť a tu vykrvácal aj jeden z mladíkov oratoriánov! Toto bola najnebezpečnejšia cesta celého úseku. Ako by aj nie. Veď bojujúce strany boli od seba vzdialené len na 300 metrov. Obranné násypy na jednej i na druhej strane Hrona hovorili veľmi jasnou rečou. Tu sa nežartovalo. Ísť cez toto pásmo a vyviaznuť bez najmenšieho zranenia bolo zázrakom.
