Vyrastal v rodine, kde otec aj matka mali iné predstavy o jeho budúcnosti. Otec chcel mať z neho za každú cenu dediča mesta a hradu pri jazere Lago di Garda v Taliansku. Matka chcela iba to, aby z neho vyrástol človek s dobrým srdcom. Matky sú už také...Už ako malému mu otec urobil brnenie a zbrane. Malý kapitán sa stal miláčikom vojakov. Pohyboval sa medzi nimi a pochytil aj vojenský hrubý slang. Keď mu to matka vyčítala, rozhodol sa, hoci bol iba dieťa, že svoj život prežije tak, aby s ním bol spokojný hlavne Boh.Otec nebol spokojný s jemnou výchovou matky, preto ho posiela do Florencie, kde mal byť pážaťom, a kde mu všetky tie "sväté hlúposti" mali vyšumieť z hlavy. On sa tam však popri štúdiu venoval aj modlitbe a iným úkonom nábožnosti. Rozhodol sa žiť ináč, ako jeho rovesníci, veľmi mu záležalo na tom, aby mal čisté srdce.Keď sa rozhodol, že vstúpi do jezuitskej rehole a všetky dedičské práva odovzdá mladšiemu bratovi, otca to nepotešilo. Rozhorčoval sa, zúril a tvrdil, že Alojz by ako markíz urobil veľa dobrého pre svoj ľud. Jeho mladší brat nemal toľko darov ako Alojz. Nebolo pre neho ľahké rozhodnúť sa, nakoniec sa rozhodol, že nebude ľuďom slúžiť ako mocnár a vstúpil v roku 1585 do jezuitského noviciátu v Ríme.Žil v takom duchovnom sústredení, že predstavení mu zakázali stále myslieť na Boha, aby ho to nevyčerpávalo. On si stále uvedomoval Boha - aj pri hre. Raz sa ho pri hre opýtali, čo by urobil, keby vedel, že o chvíľku zomrie. Odpovedal: "Pokračoval by som v hre." Mal také pokojné svedomie, že mu ho vtedy aj dnes mnohí môžu iba závidieť.V roku 1590 mal byť vysvätený za kňaza. V Taliansku sa vtedy šírila epidémia a jezuiti sa zapojili do služby chorým. Alojz mal slabšie zdravie, preto mu jeho predstavení nedovolili pomáhať chorým na uliciach, mohol pracovať iba v nemocnici.Jedného dňa gvšak Alojz natrafil na ťažko chorého, ktorý ležal opustený na ulici. Mladý jezuita si ho s vypätím všetkých síl vyložil na plecia a odniesol ho do nemocnice. Vrátil do kláštora, musel si ľahnúť a už viac z postele nevstal. Keď zomrel, mal iba 23 rokov.V roku 1729 ho pápež Benedikt XIII. vyhlásil za nebeského ochrancu mládeže, zvlášť študentov. Od toho času vzniklo veľa spolkov, ktorých cieľom bolo nielen obdivovať, ale podľa možnosti aj nasledovať čistého a veľkodušného mladíka.Žil krátko a pozná ho celý svet. Preto, lebo žil obetavo. To je sláva nie vďaka peknej postave, hlasu, či tanečným schopnostiam. Je to superstar z iného súdka...
