Máme sa od nich čo učiť. Mne osobne sú títo dvaja svätci veľmi sympatickí, pretože vo svojej snahe priniesť evanjelium Rómom prekonávam podobné prekážky, aké prekonávali oni. Prišli k nám v roku 863 a menili zaužité zvyklosti. Všetko dobré, čo u nás našli, zveľadili.Vedeli, že bez kultúry nie je viera a že bez viery nie je kultúra. Preto zostavili písmo a našich prapredkov zaradili medzi také kultúry ako bola židovská, grécka a latinská. Dokázali sa postaviť tvárou v tvár proti tým, ktorí verní "tradícii otcov", tvrdili, že liturgiu je možné sláviť iba v tom jazyku, ktorý bol napísaný nad Ježišovou hlavou na kríži. Tradícia neznamená uchovávať popol, ale prenášať plameň.Preto tu prišli. Prenášať plameň viery. Na to je potrebné hľadať stále nové spôsoby. Také, ktoré by boli blízke mentalite a kultúre tých, ktorým sa radostná zvesť ohlasuje. Pochopili, že najlepšie sa plameň viery prenáša materinskou rečou. Pochopili, že Katolícka Cirkev sa musí veľa učiť od domácej cirkvi, ktoru je každá rodina. V rodinách sa vždy prenášala viera v materinskom jazyku. Prvé slová o Bohu človek počuje od svojej matky, od svojho otca.Preto liturgická reč v reči ľudu. Aby sa človek v kostole cítil ako doma. Aby sa tam necítil ako niekde na úrade, kde si prišiel niečo úradne vybaviť. Do kostola nechodíme úradne. Nechodíme tam iba preto, aby sme si splnili "povinnosť". Koná sa tam obeta kríža a ak jej máme rozumieť, ak sa do tejto obety máme zapojiť, musí byť čo najbližšie našej reči, našej kultúre.Boli geniálni, pretože milovali. Človek, ktorý sa o niekoho stará s láskou, vždy príde na viac vecí ako ten, kto to robí iba z povinnosti, iba ako remeslo.Na konci života ich zo naších končín vyhnali. Niektorým sa nepáčilo, že práve ich liturgia robí z veriacich jednu rodinu. Rodina sa ťažko ovláda, lebo je to možné iba s láskou. Našli sa tí, ktorí chceli iba úradný prístup a pre ten sa najlepšie hodila latinčina. Je to smutný paradox, že tí, ktorí robia pre cirkev najviac, bývajú od tých úradných popoťahovaní. Cirkev však nie je spoločnosť, ale spoločenstvo. Cirkev nie je firma, ale rodina.Toto považujem za najdôležitejšie posolstvo, ktoré sa nám Cyril a Metod usilovali odovzdať. V rodine sa používa materinská reč. V normálnej rodine si všetci členovia navzájom chcú pomáhať. Človek, ktorý je skutočne veriaci to chápe a dokáže v sebe prekonať nevraživosť a závisť, ktoré sú našou národnou črtou, či sa nám to už páči, alebo nie.
