Keď sa pri povstaní slovenské jednotky stiahli do susedných obcí do Bánovej a Bytčice, ústav sa ocitol na nebezpečnej čiare. Do Žiliny sme už nepatrili a prechod do ústavu bol zakázaný pod trestom smrti. Naša kaplnka vtedy onemela, no pastieri šli za svojimi ovečkami do Závodia a do Bánovej, kde im poskytovali duchovnú pomoc. Boli sme na rozhraní dvoch nepriateľských svetov. Pri ústave boli postavené delá a v určitých hodinách pálili do blízkych hôr na slovenské vojsko. Naši zasa odtiaľ ostreľovali nemecké pozície, rozložené priamo pod ústavom. Pán direktor Šebela odchádza s podlomeným zdravím a na jeho miesto prichádza jeho nástupca Š.Fabera. Na nové pôsobisko prichádza za dunenia kanónov. Vedenie ústavu preberá v najťažších chvíľach.Ústav svojou úhľadnosťou a zariadením priamo lákal vyšších dôstojníkov. Chovanci odišli k rodičom a oratoriáni pre stále hroziace nebezpečenstvo nemohli navštevovať oratórium, a tak prázdny ústav by bol ťažko vyhol zabratiu zo strany armády. Preto sa tu zriaďuje kurz pre študentov. Neskôr sa prenesie i štátne gymnázium do budovy ústavu. Vyučovalo sa tu až do Veľkej noci. Práve keď sa začalo v ústave vyučovať a gymnazisti mali opravné skúšky, zastihlo mesto Žilinu bombardovanie. Niekoľko metrov od ústavu, smerom k nemu, dopadlo 11 bômb strednej veľkosti. Zasiahli celý rad domkov v blízkosti ústavu. Zasiahnuté domky priamo zmietlo z povrchu zeme. Nášmu ústavu sa nestalo nič, iba okná povybíjalo. Keď uvážime, že bomby smerovali k ústavu v priamej čiare a že tento bol plný školskej mládeže, uvedomíme si v plnom rozsahu, v akom nebezpečenstve sme sa nachádzali.No nikto neutrpel najmenšie zranenie, hoci mnohých chlapcov tlak vzduchu priamo hodil o zem. Keď sa slovenské vojská stiahli do hôr a nehrozilo natoľko ostreľovanie ústavu, veriaci znova prichádzali čoraz vo väčšom počte do našej kaplnky. Navštevovali hojne najmä ružencové pobožnosti. Prosili sme za pokoj a za ochranu slovenských vojakov, ktorí boli v blízkych horách."Začiatkom marca musela zo Svätého Benedika odísť v snehovej víchrici väčšia skupina bohoslovcov. Kráčali smerom na Zlaté Moravce, odkiaľ mali ísť vlakom do Šaštína. V Moravciach ich prichýlili dobrodinci. V Benediku po veľkých vyjednávaniach mohol ostať direktor a ostatní kňazi, spolu šesť ľudí. Don Dermek odišiel spravovať faru do Nemčinian, don Drgoň ostal so svojimi veriacimi v Kozárovciach. Don Rajtár sa vysťahoval s obyvateľmi Benedika do blízkych Inoviec, kde ich prijal farár Michal Valach. Don Taliga sa ponúkol ostať na Psároch a znášať spolu s veriacimi hrôzy približujúceho sa jarného útoku. Vo dne sa plazil popod ploty zaopatrovať a tešiť ľud. V noci pochovával mŕtvych ako milosrdný Tobiáš. Keďže chýbali povozy a lekárske ošetrenie, zapriahol sa sám do káry a ťažko ranených odvážal za nočného súmraku vo vysokom snehu do Zlatých Moraviec.Začiatkom marca bola v ústave v Žiline duchovná obnova, ktorá vyvrcholila v prosebnej procesii za pokoj. Neistota, zo všetkých strán hroziaca smrť, blížiaci sa rozhodujúci boj a pôsobivé kázne pána direktora, to všetko mimoriadne účinkovalo na nábožných veriacich. Bola to prosebná manifestácia, akú Žilina azda ešte nevidela. Pri tejto príležitosti spravili Žilinčania slávnostný sľub: Ak ich Matka Božia Pomocnica zachráni, spoločne budú putovať do Šaštína a v Žiline postavia k jej úcte priestranný kostol. Nejeden účastník procesie k spoločnému sľubu pridal, že pri stavbe kostola bude tehlu nosiť, maltu miešať a ak nebude môcť prispieť peňažnou podporou, dá do jej služieb svoje ruky a mozole.Na Trnávke v Bratislave sa v tom čase konala duchovná obnova pre mužov a ženy. V tomto roku saleziáni vynaložili veľké úsilie, aby tieto cvičenia skončili úspešne. Pán Zednikovič natlačil 7 000 letákov, ktoré aj splnili svoje poslanie, lebo ľudí bolo bezmála plný kostol. Kázal františkán Dp.Dionýz Bardýs. Front sa v tom čase zdržoval pri Zvolene. Na duchovnú obnovu museli saleziáni zatemniť kostol. Takto mali dokonale zatemnený kostol počas celých troch týždňov. V polovici marca noviny i plagáty vyzývajú ľudí k odchodu z Bratislavy.Poslední obyvatelia svätobenedického kláštora dostali rozkaz opustiť pod trestom smrti tento ústav. Na veži zastali hodiny, ktoré už nemal kto natiahnuť. V kostole vyhaslo večné svetlo a relikvia Božej Krvi bola uschovaná do podzemia na bezpečné miesto. Direktor s troma spolubratmi sa pustili smerom na Zlaté Moravce. Na Veľkú noc v Kozárovciach sa traja kňazi preplazili celou obcou z úkrytu do úkrytu. Spovedali a hneď aj podávali veľkonočné sväté prijímanie. Boli to chvíle, ktoré pripomínali katakomby...
