„Najviac nás bolo Slavianov - Slovákov, Slovincov a Chorvátov okrem čistých Maďarov a Nemcov. Učenia bolo hodne. Do Veľkej noci sme si mali natoľko osvojiť taliančinu, aby sme mohli do nej prekladať latinčinu a naopak. Neprešiel ani rok a už sme preberali všetky gymnaziálne predmety okrem maďarčiny a maďarských dejín po taliansky. Za tri roky budeme musieť zložiť skúšky zo štyroch tried klasického gymnázia, inak sa nepôjde do noviciátu. Direktorom nám bol don Ambroggio Broggini...Od samého počiatku môjho príchodu mi imponoval saleziánsky duch, kde nenaliehala okatá maďarizácia ako vo vlasti. Predmety v škole sa prednášali v maďarskej a talianskej reči, ale pri rekreácii na dvore sa nikto nepohoršil, ak voľaktorý z nás viedol konverzáciu po slovensky. Ja som sa tomu náramne tešil. Veď som bol presvedčený Slovák. Čítaval som nielen vydania SSV, ale i diela Vajanského a Kukučína. Aj teraz som mal predplatený "Posol Božského Srdca" a "Sv. Rodinu". Usilovne som sa učil slovenskú gramatiku. No nezabúdal som ani prebúdzať spolužiakov, ktorí boli neuvedomelí Slováci.Raz napríklad sme dostali z Maďarska zemepisné atlasy s tendenčnými vyobrazeniami národnostných krojov. Na jednom mieste atlas naozaj ošklivým spôsobom predstavoval obraz s nápisom "Tótok" - Slováci. Na náprotivnej strane bol nádherný pohľad na rodinu, kde si mohol čítať nápis "Magyarok" - Maďari. Slovákov reprezentoval alkoholik najvyššieho stupňa, bosý, v otrhaných gatiach. A lepšie nevyzerali ani jeho mizerné a strelené deti. Maďarský národ predstavoval dosť mladý, dobre chovaný sedliacky párik. Muž mal vysoké čižmy a bol oblečený do bohatých čiernych šiat. S hnevom som to ukazoval spoluchovancom a pýtal som sa ich:"Či aj vaši rodičia majú takýto výzor?""Nie, nie. Na žiaden pád. Sú takí, ako tamtí Maďari."I dal som im čítať báseň od Vajanského "Ja som pyšný, že som Slovák...".” V Taliansku sú v roku 1905 už traja Slováci. Okrem Vagača a Hudeka je to aj Ladislav Stano z Ružomberka. O možnosti študovať v Cavagliá sa dozvedel od staršieho brata Leopolda - dekana v Liptovských Kvačanoch. Jeho brat sa to dozvedel od Štefana Pirončáka, farára v Jablonke. Don Bosco si takto rôznymi cestami povoláva svojich synov aj zo Slovenska. V septembri o rok neskoršie je už prvý z nich prijatý do noviciátu v Lombriasco. Je to Alojz Hudek. Neskôr študoval v Turíne a stal sa prvým slovenským saleziánskym kňazom. Boli to síce ešte iba prví priekopníci, ale bol to už začiatok. Do saleziánskej rodiny nepribúdajú zo Slovenska iba saleziáni. Keď sa chce urobiť veľa dobra, je k tomu potrebné veľa ochotných rúk. Takýmito predĺženými rukami don Bosca sú saleziánski spolupracovníci. Viacerí zo Slovenska sa prihlásili do tohto združenia. Aj Vagačov švagor Rajmund Molec sa prihlásil do tohto združenia. Podporoval don Boscove diela v Turíne a dostal odtiaľ ešte v roku 1906 diplom Saleziánskych spolupracovníkov. Štúdium v cudzej zemi, v cudzom jazyku a pri slabej strave bolo dosť namáhavé. Nemal to ľahké ani Vagač, ktorý o tom hovorí:„V polovici druhého roku namáhavého učenia ja som začal hodne chudnúť a slabnúť. Raz som aj odpadol počas svätej omše v kaplnke. Museli ma vyniesť na vzduch do dvora. Pán direktor mi išiel v ústrety tým, že ma vymenoval za zvonára chovancov a zlepšil mi stravu. V izbietke pre vrátnika som bol voľnejší a stále pri dobrom vzduchu. Na lekárske odporúčanie ma predstavení poslali do rodného kraja na Starú Turú. Doma cez prázdniny pri výdatnej strave a matkinej opatere som natoľko zosilnel, že som sa mohol vrátiť do Cavagliá a smelo pokračovať v ďalších štúdiách. Takto som dokončil 3. a 4. gymnaziálnu triedu.Ústav v Cavagliá potreboval veľa prostriedkov na to, aby sa mohlo zabezpečiť všetko potrebné pre vyše 80 chovancov. Odkiaľ sa bralo toľko prostriedkov? Väčšinou to bolo z milodarov tých, ktorí sa vedeli podeliť s tým, čo im dobrý Boh požehnal. Celý ústav bol financovaný zo zbierok saleziánskych spolupracovníkov a dobrodincov. Prostredníctvom farských a biskupských úradov sa posielali milodary veriacich na udržanie a výchovu hlavným predstaveným do Turína z celého bývalého Maďarska. O tomto ústave, o jeho živote a potrebách sa mnohí dozvedeli zo Saleziánskych zvestí, ktoré v maďarskej reči vychádzali už okolo roku 1900. Na vydržiavanie noviciátu a tiež vyšších gymnáziálnych a teologických štúdií prispievala štedro Hlavná kapitula Saleziánskej kongregácie.“ Jeden novic a jeden salezián. Takto nejako by znel súčet slovenských saleziánov v septembri 1907. Vtedy noviciát začína Ladislav Stano z Ružomberka. Po dvoch rokoch štúdií v Taliansku už dobre ovláda taliančinu a tak mu nebude robiť problémy zvládnuť všetky potrebné predmety v taliančine. Ladislav Stano vystriedal v noviciáte Slováka Alojza Hudeka zo Sv. Jura pri Bratislave, ktorý 28. septembra zložil prvé rehoľné sľuby. Po sľuboch sa tento prvý slovenský salezián prihlásil za misionára a odchádza do Bolívie. Vagač sa ešte len pripravuje na vstup do noviciátu. Don Bosco, ktorému bol 24. júla priznaný titul ctihodného svätým Otcom Piom X. vo svojej Kongregácii už pripravuje miesto pre ďalších Slovákov. Pre don Bosca začína proces blahorečenia a pre saleziánov to značí istotu, že ak pôjdu za don Boscom, pôjdu dobre.Pokračovanie zajtra...
