Keď som študoval teológiu v Bratislave a končil som piaty ročník, veľmi starostlivo som sa rozhodoval, či zostanem medzi saleziánmi, alebo či z ich radov odídem. V tom čase som aj napriek zákazu niektorých predstavených udržiaval pravidelnú komunikáciu s tými, ktorí od saleziánov odišli. Raz po jednom stretnutí s nimi, som strihal jedného staršieho brata. ten sa ma opýtal, či sa stretávam s tými, ktorí odišli. Odpovedal som, že áno, že sa nič nezmenilo na tom, že sú to moji najlepší priatelia. Podľa jeho slov by som sa s nimi nemal stretávať, lebo sú to zradcovia, odpad spoločnosti, ktorý je najlepšie si nevšímať. V tú chvíľu som mal pocit, že tým odpadom je práve on a mal som čo robiť, aby som mu neodstrihol aspoň jedno ucho.Na druhý deň ma stretol na chodbe a medzitým sa dozvedel, že aj ja som rozhodnutý odísť z rehole, ktorá v tom čase zásluhou niektorých mojich predstavených bola na míle vzdialená od hlbokej ľudskosti, ktorú don Bosco, zakladateľ rehole saleziánov, žil a rozdával plnými dúškami. Starší "brat" sa mi nedokázal pozrieť do očí. Myslím, že pochopil, že ako človek v predchádzajúci deň úplne zlyhal, keď namiesto dobroprajného postoja, zaujal postoj sudcu, ktorý bol presvedčený o svojej pravde a vine nás odídencov.Nebudem rozoberať dôvody na odchod jednotlivých bratov. Za pätnásť rokov sme odišli od saleziánov viac ako sedemdesiati. Niektorí zranení menej, iní viac, niketorí z rán vystrábení, iní ešte stále s veľkou jazvou na duši. Viem, že chyba nebola iba na strane predstavených, ktorí sa učili ako viesť a spravovať, a ktorí z čias totality mali veľmi zlé vzory vo svojich formáoroch patriacich medzi beňovcov, tvrdú a strohú odnož hlásiacu sa vraj k duchu don Bosca, ktorý nebol prísnym sudcom, ale láskavým otcom. Viacerí sme boli príliš mladí a neskúsení vnášať do spoločenstva viac otvorenej komunikácie a boli sme rebelmi, ktorí niekedy prekračovali zdravú mieru rebélie.Veľmi som sa potešil, že stretnutie exsaleziánov, ktoré sa tento víkend konalo v Bratislave, zorganizoval priamo inšpektor - šéf slovenských saleziánov. Už niekoľko rokov sme naliehali na saleziánov, že sme ochotní im pomáhať, že sme ochotní stretávať sa nimi priamo bez rizika, že to na niektorého z bratov hodí podozrenie, že aj on chce odísť. Každý z nás, exáčov, si nechal svoj život zmeniť ideálmi don Bosca, absolvovali sme spoločný noviciát a mnohí aj roky štúdia a praxe v práci s mládežou. Pre mňa to boli roky, ktoré ma najviac pripravili na to, čo robím práve teraz. Potešilo nás najmä to, že oficiálne už nie sme považovaní za zradcov.Saleziánska spoločnosť na Slovensku vyzrela o jeden malý, no podstatný krok. Z úst predstaveného don Štefana Turanského sme sa dozvedeli, že si váži každého jedného z nás a váži si aj to, čo sme urobili pre saleziánsku spoločnosť na Slovensku. Povedal, že si váži naše dary, ktoré sú jedinečné, a že mu je ľúto, že sme tieto dary nerozvíjali ako saleziáni nielen v prospech saleziánskej spoločnosti, ale aj v prospech Slovenska. Vyzval nás k udržiavaniu komunikácie a ubezpečil nás, že z jeho strany sa vždy stretneme s pomocou a s postojom fandenia vo všetkom čo robíme. Povedal nám o súčasných plánoch aj bolestiach spoločnosti a pozval nás k spolupráci.Don Štefan, čerstvý päťdesiatnik, nám ukázal, že dozrel k hlbokej ľudskosti a k hlbokej viere práve tak, ako jeho vzor, don Bosco. Uvedomil som si, že máme rovnakú vieru v Boha, ktorý nie je v prvom rade trestajúci sudca, ale milosrdný, dobroprajný Otec. Na toto stretnutie sme prišli tento rok iba viac ako dvadsiati. Nedozviete sa ani ich mená, ani tu nezverejním ich fotografie. To sa priateľom nerobí, a my sme priatelia! Nechali sme si ukradnúť srdce mládežou a každý z nás pre nich pracuje a žije. Niektorí ako kňazi, niektorí ako otcovia rodín, niektorí ako zamestnaci v podnikoch a niektorí ako študenti.Už teraz sa tešíme na stretnutie, ktoré bude aj budúci rok. Dúfame, že prídu viacerí terajší exsaleziáni a modlíme sa za to, aby sa z radov saleziánov za ten rok k nám nepridal nikto. Chceme, aby boli ako saleziáni v spoločnosti šťastní, aby sa nakazili hlbokou ľudskosťou svojho predstaveného, a aby žili ako jedna rodina. Mládež na Slovensku ich potrebuje, hlboko ľudských, hlboko veriacich, ktorí budú najmä mladých viesť k tomu, aby boli dobrými kresťanmi a práve preto aj dobrými občanmi svojej vlasti.
