Na konci školského roku 1913/14 tí chovanci, ktorí skončili štvrtú triedu a boli uznaní za súcich do noviciátu, alebo do misií, dostali reverendu ako povzbudenie k väčšej horlivosti. Dostal ju aj Psársky. Zavesil si ju len tak v sakrestii a keď sa neskôr vrátil, zbadal, že mu ju ktosi "znárodnil". Cez prázdniny pred noviciátom bol František Sersen navštíviť rodičov aby ich informoval o svojom úmysle vstúpiť do noviciátu. Chovancom v Szentkereste boli v tomto školskom roku pridelené ťažké práce na poľnohospopdárstve. Jozef Bokor robil, koľko vládal. Prišla však už jeseň a robota na poli neprestávala. Mal ísť do noviciátu, ale predstavení ho doň neposlali. Znechutený napísal rodičom list, že to už ďalej nevydrží a vráti sa domov. Čosi ho však zháčilo, aby list ešte neposlal. Modlil sa tri dni a prosil o Božie osvietenie a ono prišlo. Po troch dňoch si ho zavolal direktor a oznámil mu, že pôjde do noviciátu do Veržeja. Zaradoval sa a list roztrhal. Potom navštívil rodičov v Trakoviciach a oznámil im túto radostnú správu.Do noviciátu cestoval spolu s Psárskym, ktorý bol v Penangu a tiež bol u rodičov. Keď už vlakom cestovali do noviciátu, videli vojakov, ako sa zdobia trikolórou. Nuž aj oni si ozdobili svoje klobúčiky, ale slovenskou! Kdesi ich zastavili žandári a bolo z toho zle. Vyšetrovali ich z panslavizmu, keď však zbadali, že chlapci nevedia čo to panslavizmus je a nevedia ani, kto to boli Hurbanovci, prepustili ich. Svoje ozdoby z klobúka však museli odložiť. Vojna všetko komplikuje. V Európe medzi štátmi už v tom čase dlhšiu dobu vládne napätie. Ľuďom nestačí to čo majú a chceli by mať viac. Je to dobré, keď ľudia túžia po veľkých veciach, horšie je však, keď veľké veci chcú dosiahnuť na úkor druhých ľudí. Srbom sa začalo zdať, že majú málo územia. Vyvolali preto v rokoch 1912-13 dve vojny, v ktorých si chceli niečo ukoristiť. Najskôr napadli Turecko a potom Bulharsko. Vojny síce vyhrali, ale do Európy vniesli veľký nepokoj.Svätý otec Pius X. sa snaží tento nepokoj odstrániť a preto 24. júna 1914 uzaviera so Srbskom konkordát. Nechce, aby nezmyselné vraždenie pokračovalo. Prejdú však len štyri dni a vojnový oheň sa znova začína rozrastať a to do hrozivejších rozmerov, aké mali predchádzajúce vojny.Začalo to tým, že 28. júna 1914 srbský študent Gavrilo Princip v Sarajeve spáchal atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu a jeho manželku. Znova nastáva napätie, tentoraz medzi Srbskom a Rakúsko-Uhorskom. Keď Pius X. videl toto veľké napätie, ktoré by sa mohlo rozrásť do veľkého krviprelievania, ihneď píše Františkovi Jozefovi, ale nedostáva odpoveď. Odkazuje mu preto po rakúskom vyslancovi:"Cisár sa blíži k svojmu poslednému dňu, nech nepoškvrní svoj život kropajou krvi."Ale všetko bolo márne. Presne mesiac po atentáte, dňa 28. júla, Rakúsko vypovedalo vojnu Srbsku. Tesne pred tým poslal pápež výzvu všetkým katolíkom, aby zachovali mier. Rakúskemu vyslancovi, ktorý na audiencii žiadal pápeža, aby posvätil zbrane Rakúsko-Uhorska, Pius X. rázne povedal:"Ja zbrane nežehnám, ale mier."Takto prišiel august a vojna sa začala rozrastať do obrovských rozmerov. Hneď prvého augusta Nemecko vypovedalo vojnu Rusku, ktoré zmobilizovalo armádu na obranu Srbska. O tri dni zas Nemecko Francúzsku, ktoré tvorilo s Ruskom a Anglickom Trojdohodu. Dňa 4. augusta Veľká Británia vypovedala vojnu Nemecku za to, že porušilo neutralitu Belgicka. O deň nato, 5. augusta, Rakúsko-Uhorsko vošlo do vojnového stavu s Ruskom a Anglicko a Francúzsko s Rakúskom. K Trojdohode sa pridalo Japonsko a k Ústredným mocnostiam Turecko a Bulharsko. Vo svete sa vojnový oheň rozšíril veľmi rýchlo. Neničil len životy, ale hlavne ľudské srdcia, ktoré prestali byť citlivé na potreby druhých ľudí.Posledné verejné vystúpenie sv. Pia X. bolo veľmi bolestné a dramatické, keď sa lúčil s bohoslovcami, ktorí študovali v Ríme a odchádzali na front, kde mali stáť jedni proti druhým. Prosil ich, aby aj vo vojne zachovávali príkaz milosrdenstva. Svätý Pápež Pius X. zomiera od žiaľu 20. augusta 1914, keď sa už strieľalo na všetkých frontoch. Vojnové časy priniesli mnohým ľuďom veľa útrap. Vojna chcela do svojho pažeráka strhnúť všetko dobré a šľachetné. Aj naši slovenskí saleziáni v Taliansku majú problémy so štúdiom. František Sersen začal študovať na Valsalice v Turíne. Bol tu však iba rok, nemohol totiž pokračovať ďalej pre vojnové udalosti. Trochu viac šťastia má Ľudovít Hudek zo Sv. Jura pri Bratislave. Podarilo sa mu doštudovať a 25. novembra 1914 skladá večné sľuby v meste La Plaz. Takto sa stáva prvým slovenským saleziánom s večnými sľubmi. Hneď po sľuboch odchádza na misie do Peru. Traja zo slovenských saleziánov, ktorí boli v Taliansku po vypuknutí nepriateľstva medzi Rakúsko-Uhorskom a Talianskom, boli internovaní v saleziánskom ústave na ostrove Sardínia. Ostatní si konali svoje štúdiá v nemecko-maďarskom ústave vo Wernesee, teraz Veržej v Juhoslávii, alebo účinkovali ako klerici v Maďarsku. Keby v týchto časoch boli mali maďarskí saleziáni aspoň jedného slovenského kňaza, boli by založili ústav niekde na strednom Slovensku, najskôr v Kremnici. Tak to rozprával náš najstarší salezián dp. Ladislav Stano. On sa síce stal kňazom už v roku 1915, ale nemohli s ním počítať, lebo bol za hranicami. Tento ústav by sa po prevrate dostal do rúk slovenských saleziánov a dielo don Bosca by zakotvilo na Slovensku o nejakých sedem-osem rokov skôr. Ladislav Stano bol vysvätený 26. septembra 1915 na Sardínii, v meste Lanusei, kde bol internovaný spolu s ostatnými príslušníkmi Rakúsko-Uhorskej monarchie. Ostal tu potom celú vojnu a mal úlohu prefekta. Cez vojnu nebolo ľahké byť prefektom, lebo bolo potrebné každý deň zaobstarať potraviny pre komunitu. Spolu s don Stanom sa na Sardíniu dostali ďalší chovanci, ktorí boli pred vojnou v Cavagliá, teraz kvôli vojne zatvorené. Boli to: Fr. Sersen, J. Rosinský, J. Kovalčík, K. Szitkey, Vavrek a iní neslováci. V septembri 1915 Bokor a Psársky ukončili noviciát vo Veržej a teraz po sľuboch sa vrátili do Filozofického študentátu v Szentkereste pri Ostrihome. Študovali tam vyššie triedy gymnázia a scholastickú filozofiu. Nemali tam však na tieto predmety odborníkov, a tak starší študenti vyučovali mladších. Tu aj Vagač ako klerik učil klerikov. Príprava mu zobrala všetok čas, a tak sa nemohol pripraviť na maturitu. Psársky sa radšej zapísal so súhlasom predstavených na arcibiskupské gymnázium v Trnave. Čo bude po vojne so Slovenskom? Túto otázku si kládli mnohí Slováci v zahraničí. Vedeli dobre, že po vojne dôjde v Európe k novému deleniu území. Veď každý si snaží vo vojne utrhnúť čím viac územia pre seba. A tak 20. októbra 1915 vznikla v Clevelande dohoda, ktorá mala zabezpečiť federatívne usporiadanie budúceho štátu Slovákov a Čechov s administratívnou, kultúrnou a hospodárskou autonómiou pre Slovensko. Slovákom bolo jasné, že sami sa spod maďarského útlaku nedostanú. Jasné im bolo však aj to, že nechcú nový útlak. Tajomník Slovenskej ligy I. Daxner to vyjadril slovami:"Áno preč od Maďarov, ale nie pod Čechov, lež ku Čechom".
