Zdalo sa mu neuveriteľné, že by sa ešte aj on mohol učiť na vyššej škole. V škole síce bol dobrým žiakom a jeho správanie nebolo zlé. Ale predsa už je neskoro. Teda nie! Matka sa však znovu ozvala v liste, povzbudivo a nádejne. Myšlienka sa chlapcovi zavŕtala do mysle i do srdca:"Vari by to naozaj bolo možné...?"Po nejakom čase prišlo nedorozumenie s domácou gazdinou. To prispelo k jeho rozhodnutiu, že sa vráti domov. Vrátil sa v lete, keď ľudia mlátili. Všimli si, že dobre vyzerá."Zaokrúhlil sa v tom cudzom svete." - vraveli.Doma sa potom dohodli, že ho prihlásia do toho ústavu, ale všetko musí zostať v tajnosti. Bože, aký posmech, keby to zlyhalo! Matka ho odviedla do sirotinca v Trnave. Sestrička vincentka si ho prezrela, trocha preskúšala a povzbudila ho, aby sa netváril tak vážne. Veď don Bosco chcel mať veselých chlapcov. Ona mu napísala aj žiadosť o prijatie do Cavagliá. Medzitým sa stretol kdesi pri kolotoči s Jožkom Bokorom z Trakovíc. Bolo to 8. septembra na Narodenie Panny Márie. Ten sa ho nečakane opýtal:"Aj ty ideš do Talianska k saleziánom?"Ferko sa trochu začervenal, dal vyhýbavú odpoveď a stratil sa v zástupe. Len si pomyslel:"Akože to? Veď to nemal nik vedieť! A predsa to vie tento... oný...! Ach, keby len prišla priaznivá odpoveď! Potom uvidíme!A odpoveď prišla: Prijatý! Bolo tam, kedy sa cestuje, čo si treba vziať a kde sa v Budapešti majú stretnúť. Odtiaľ ich odvedie do Talianska sám direktor ústavu Zafféri. Prišiel deň, keď bolo treba povedať: Cesta naspäť nemožná! Odobierka od rodičov nebola ani taká smutná ako by sa zdalo aj keď sa jeden člen rodiny odobral do neznámeho sveta. Druhý z nich, Jozef Bokor, ktorý sa neskôr stal prvým slovenským inšpektorom, už v prvých rokoch života ukázal, že bude predvídavý a nedá sa len tak ľahko zaskočiť. Ešte vraj ako chlapček raz v noci vstal z postele a dal sa do buchiet, ktoré zostali na stole od večere. Matka počuje čosi mľaskať. Otvorí oči, preberie sa a vidí malého Jožka, ako pakuje do seba tie makové buchty. Prekvapená sa pýta:"Jožko, čože to robíš?""Jem buchty!""Nuž a prečo teraz v noci?""Lebo do rána by ich mohol voľakto zjesť!"Po skončení základnej školy sa jeho matka dozvedela v Trnave od Vincentiek, že je možné, aby študoval v Cavagliá. Prihlásili ho a keď prišla kladná odpoveď, odišiel spolu s Františkom Sersenom, ktorý bol od neho o štyri roky starší. Tam ako 13 ročný začal nový život.Posledný z trojice Jozef Rosinský z Bánoviec sa o ústave v Cavagliá dozvedel od miestneho dekana Kelecsényiho, ktorý si písal s don Boscom a don Ruom a od kaplána Eiselleho, ktorý ho priviedol do Budapešti.
