Je to jedna zo závislostí na uznaní, ktorá do systému firmy vnáša veľa zla. Tu nehovorím o tých, ktorí sú skutočne nadaní, naozaj študujú a seriózne vedecky pracujú, ale o tých, ktorí idú tak rýchlo dopredu, že im na dverách nestačia prebíjať menovky, lebo každú chvíľu sa im mení titul. V ich prípade ma vždy napadne otázka:“Sú naozaj takí geniálni, alebo je za tým niečo iné...”Ak sa takíto rýchlopečení licenciáti a doktori stanú prednášajúcimi, utrpia tým hlavne študenti. Viem o čom hovorím, lebo niekoľkí z nich ma učili. Študoval som aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Aby som na ich prednáškach zbytočne nestrácal čas, študoval som knihy od autorov, z ktorých nám prednášali. Na niektorých prednáškach som si dokonca nepozorovane dával aj vatu do uší, aby ma ich prejav “nerušil”, prípadne neuspával. Keby prednáška takéhoto “odborníka” nebola "povinná", v pokoji a v tichu som mohol študovať na izbe.Viem, že k tomu, aby mohli školy fungovať, potrebovali sme ľudí s titulmi. Mnohí na to vedecky nemajú a pri prednášaní robia čo môžu. Uznávajú, že nie sú odborníci a to sa mi na nich páčilo. Svojím skromným a jednoduchým prístupom vedia vzbudiť záujem a často aj lásku k prednášanému predmetu. Sú však takí, ktorí sa na odborníkov hrajú a nie sú schopní priznať, keď sa pomýlili. K tomuto sa pekne vyjadruje naše slovenské porekladlo:„Komu nie je zhora dané, v apatieke nekúpi.“Našťastie takýchto “odborníkov” prednáša na školách a vo firmách postupne čoraz menej a dúfam, že aj tí ostatní sa buď zlepšia, alebo budú ochotní prenechať miesto tým, ktorí lepšie privedú študentov k vede, a láske k danému predmetu.
