Úroveň školy aj napriek vojne bola dosť dobrá, aj keď na niektoré predmety nebolo profesorov. Vagač opisuje situáciu, ktorá tam vládla, takto:„Za profesorov sme mali tých, čo učili pred vojnou na našej fakulte v Turíne, ale teraz sa nemohli vrátiť do Talianska. Vtedy žilo v Osvienčime 12 000 obyvateľov, z čoho bolo 8 000 Židov. Za štyri roky študentátu sme museli tvrdo drviť nielen celú Morálku a Dogmatiku, Sväté Písmo a Cirkevné dejiny, ale skladali sme skúšky aj z Cirkevného práva, Patrológie, Rétoriky a Hebrejčiny. Filozofiu som mal už skončenú v Taliansku.Strava bola slabá, vojnová. Každý deň na obed a na večeru sme mali varené zemiaky, a to slabo alebo nijako omastené. K tomu troška surovej kapusty alebo červenej repy s kúskom takzvaného chlebíka, ktorý nestačil ani na raňajky. Mäso sme videli tuším dva razy do týždňa, mohlo to byť 5 dekagramov. Koláče s kalíškom vína prišli na stôl asi štyrikrát do roka. No ale na panské pochúťky sme nemali času myslieť. Bolo treba usilovne študovať a študovať.K nám bohoslovcom pribudli aj talianski saleziánski klerici, vojnoví zajatci zo zajateckého tábora v Osvienčime, ktorým inšpektor don Tirone vyreklamoval prepustenie. Chudáci spolubratia, prišli takí zoslabnutí, že bez palice sa sotva udržali na nohách. Až po mesiaci sa zotavovali na našej skromnej zemiakovej strave.Raz im pán prefekt dovolil navariť si polievky zo žabích stehienok, čo Taliani majú veľmi radi. Ale zostalo to v tajnosti, takže všetci sme jedli tú istú polievku. Pri obede sa niektorí začali rehotať okrem nemeckých saleziánov, ktorí už podozrievali, čo sa stalo. Zostali vážni a začali nadávať a pľuvať. Jednému z nich prišlo aj zle. Poľské kuchárky zas celý týždeň drhli nádoby, v ktorých sa varila žabacia polievka.Tu som tiež ochorel na maláriu, ktorá ma drvila vyše týždňa v posteli. Lekár mi predpísal chinín a kázal mi klásť na prsia rozohriate mosadzné banky. Náš horlivý ošetrovateľ klerik ich však tak silno rozpáli, že mi naskutku nimi kožu prepálil, až to zaškvrčalo. Ja som samozrejme od bolesti vykríkol, no on sa na mňa iba vyškeril. Malária síce odkapala, ale na mojich prsiach ešte dlhé roky sú stigmatické stopy po spálenej koži...Vždy som závidel Poliakom, že majú svoje poľské gymnáziá, univerzitu a my Slováci nič... Aj tie poľské nápisy na staniciach a obchodoch som im závidel... Často som si vzdychol:Bože, prečo to trpíš, toľké bezprávie a útisk od Maďarov. Kde je naša sloboda?! Na bohosloví mi maďarskí klerici závideli, že denne venujem slabú hodinku svojej materinskej reči, aby som ju nezabudol. Udávali ma u direktora, že zanedbávam teológiu a iba slovenčinu sa učím. No ale len hlúpy im uveril, keďže som vždy u profesorov odpovedal na jednotky.Do Osvienčimu bol poslaný ku chovancom aj Jozef Bokor, aby tam skončil svoje tirocínium. Navzájom sme sa cvičili v slovenčine. To tiež chceli prekaziť Maďari a predbiehali ma, aby k nemu prišli prví. Na začiatku sa im to darilo, ale neskôr Bokor začal bočiť od Maďarov.
