náš drobný, ale dobrý učiteľ a asistent Jozef Bokor. Predstavení ho poverili touto zodpovednou úlohou a on ju bral vážne, ale súčasne aj dosť veselo. Bol nám asistentom v študovni, v spálni, na dvore, na prechádzkach... Učil nás slovenčinu a matematiku. Uvádzal nás do duchovného života. Učil nás začiatky rozjímania, spytovania svedomia, pomáhal prežívať svätú omšu, dobre a pripravene pristupovať k svätému prijímaniu. Odporúčal, aby si každý z nás vybral "monitora", ktorý ho upozorní na jeho krikľavejšie chyby. Pritom súkromne študoval posledný rok teológiu. Veľa z nej čerpal aj pre nás. Niečo z toho, čo naštudoval, nám povedal pri večerných slovkách. Dával nám pripomienky pre slušné správanie. Rozumel sa aj hudbe. Naučil nás niekoľko slovenských piesní, ktoré sme aj zaspievali pri niektorej oslave alebo akadémii. Hrával v kaplnke pred prijímaním na organe. Dosť sa potrápil s pedálmi on a aj naše uši. Ale boli sme hrdí, že predsa máme asistenta, ktorý sa odváži sadnúť aj k organu. Slovom bol to človek snaživý, skromný, obetavý. Nie div, že časom vyrástol na prvého slovenského inšpektora.“ V polovici septembra, presnejšie pätnásteho, začali ôsmi chlapci noviciát. Taliansky vedeli dosť málo na to, aby mohli s úžitkom sledovať všetky prednášky v taliančine. A nielen sledovať, ale aj prežívať prebranú látku a odpovedať z nej. Učebnej látky bolo veľa. Bolo sa treba naučiť naspamäť rehoľné stanovy, katechizmus s vysvetlivkami, úvod do duchovného života s asketickými návodmi a poznať aspoň podľa obsahu saleziánske pravidlá. Z latinčiny bolo treba prekladať do taliančiny niektorých cirkevných spisovateľov a zopakovať, alebo len začať študovať základy gréckeho jazyky. Nemenej namáhavé bolo štúdium kresťanskej filozofie - Etiky, písanej v latinčine pre tých, ktorí sa iba rok-dva učili latinčinu. Jeden z vtedajších novicov - Michal Rafajdus - si takto spomína na hodiny filozofie:„Don Pitimada nás vyučoval filozofiu... Namiesto vysvetľovania rozprával príhody zo života a zdalo by sa, akoby si robil z filozofie žarty. A sotva mohol robiť iné, keď videl pred sebou nechápavé tváre. Rozvádzať filozofické tézy do konkrétnych príkladov nie je vždy ľahké. Len tak sa však môžu dosiahnuť trocha primerané výsledky u mladíkov, ktorí neboli pripravení predbežnými štúdiami. Navyše všetci boli starší a tým je ťažšie zmeniť svoj životný štýl. Dvaja z nich sa približovali už ku tridsiatke.“ Pre ústav v Perose bolo veľkým oslabením, keď Bokor odišiel do Folizzo. V ústave takto odbudol jeden schopný učiteľ. Ten istý rok odišiel aj Cyril Guniš, ktorý po skončení tirocínia postúpil na teológiu do Turína na Crocetto. On s Bokorom znamenali veľa pre školu v Perose. V Perose po odchode dvoch učiteľov a asistentov všetko ostáva na pleciach Tibora Janoviča. On takúto záťaž nezvládol, necítil sa dobre a preto ho predstavení poslali za asistenta do ktoréhosi iného ústavu medzi Talianov. Tam skončil tirocínium a odtiaľ odišiel na teológiu do Turína na Crocetto. Na jeho miesto prišiel iný taliansky klerik Biancolli, ktorý učil chlapcov taliančinu. Väčšinu predmetov vyučoval Ladislav Stano, ktorému to nešlo. Veď sám neštudoval na škole, ale iba súkromne. Zavolali teda z Ríma Jozefa Staša, ktorý práve ukončil noviciát. Mal ísť na filozofický študentát, musel však priniesť obetu a pokračovať súkromne.Prekvapuje, že naši v Perose nežiadali ako vyučovaciu silu Jozefa Psárskeho, ktorý bol 23. septembra 1923 vysvätený za kňaza. Dôvod udáva sám. Po vysviacke odišiel do svojho rodiska odbaviť primície a zostal tam len tak na svoju päsť dva mesiace. Predstavení to nemohli schváliť. Po návrate do Talianska ho poslali do Fossana za asistenta a pomocného učiteľa vonkajších chovancov ústavu. Okrem toho sa naši o neho neuchádzali asi aj preto, lebo vraj nebol "elemento di unione" - základom jednoty. Tak to zistili už za jeho asistencie prvý rok slovenského ústavu v Perose. Tento posudok nemohol zabudnúť Vagačovi. Namiesto nápravy vzájomného vzťahu prišlo neskôr zhoršenie až po odchod z Kongregácie. Vďaka týmto vzťahom aj vďaka tomu, že škola bola na slabšej úrovni, zo štyridsiatich ktorí prišli, zostali iba šiesti.
