Saleziáni sa napriek takémuto stavu neboja prísť na Slovensko, lebo vedia, že je tam veľa dobrých ľudí, ktorí sú síce často chudobnejší, ale sú ochotní podeliť sa. Toto naši slovenskí saleziáni v Taliansku veľmi dobre vedia, veď práve zo Slovenska im chodí najviac milodarov. Na našich saleziánov nezabúdajú ani Slováci v Amerike. Prvý, ktorý zbieral a posielal milodary z Ameriky bol Michal Hlubík, brat Jána Hlubíka. Pracoval tam v uhoľných baniach. Bol vzorným otcom rodiny a vychoval sedem detí. Zo Slovenska i z Ameriky však okrem milodarov - Katolícka jednota žien z Ameriky ročne posielala 600 dolárov - stále prichodia aj prípisy, plné výčitiek a naliehania, že slovenskí saleziáni sa odťahujú od Slovenska a že vychovávajú Slovač pre cudzinu. Iné rehole sú vraj praktickejšie od nich, lebo otvárajú na Slovensku ústav za ústavom, hoci nemajú ešte ani jedného slovenského kňaza. Jeden zo saleziánov si vtedy takto povzdychol:„Márne sa vyhovárame, že to dielu bude viac osožiť, keď dočkáme ešte rok-dva, vtedy budeme môcť ukázať nášmu ľudu voľačo veľkolepejšieho z nášho diela. Na to nám odpovedal istý pán biskup: - Keď nemôžete nateraz nám dokázať voľačo grandiózneho, spravte aspoň, čo môžete. Keď pošlete čo len jedného-dvoch kňazov a tiež toľko bratov laikov, na Slovensku už budú jasať a budú Vám dôverovať. Keď budete bližšie, skôr Vás porozumejú a Vás budú napomáhať.Biskup Jantausch uverejnil v "Slováku" článok, v ktorom narieka ako všade ubúda duchovných správcov a niet kňazského dorastu. V ňom píše: - Hynieme, lebo nemáme tiež dosť rehoľníkov.Išlo sa teda so žiadosťou k hlavným predstaveným do Turína. Predložili sme im veľkú potrebu založiť čím skôr saleziánsky ústav na Slovensku. Spýtali sme sa tiež generálneho predstaveného, don Filipa Rinaldiho, kedy by hodlal otvoriť prvý saleziánsky ústav v Republike československej. Odpoveď bola veľmi radostná: - Akonáhle niektorý z osvietených pánov biskupov nám bude voľačo pozitívneho navrhovať.Usilovali sme si teda získať osvieteného pána Dr. Karola Kmeťku, lebo on sa najviac zaujímal o rehole a dosť často si s nami dopisoval. Pán biskup nám práve poslal značnejšiu sumu na ústav s poznámkou:- Kedy chcete prísť na Slovensko? Kde by ste sa chceli usadiť? Keby ste teraz prišli a stavali ústav, možno že i Vám by vláda poskytla 40-50 percentnú výpomoc. Toto ale platí len na tento rok.V celej nitrianskej diecéze nám najviac imponoval Trenčín pre jeho polohu a tiež lebo je tam mnoho opustenej mládeže. Pán biskup mal pre nás už aj vyznačený pozemok na stavbu. Neskôr plán padol, lebo sa mu postavili do cesty neprekonateľné prekážky. Vtedy sme požiadali pána biskupa Dr. Kmeťku, aby na zvláštnej biskupskej konferencii vyžiadal mienku všetkých slovenských biskupov ohľadom usadenia diela don Bosca na Slovensku a tiež veľkú potrebu zahájiť zbierky po všetkých farnostiach na stavbu prvého saleziánskeho ústavu.“ Na začiatku roku 1924 okrem turínskych slovenských saleziánov, ktorých v Perose a Folizzo bolo okolo sto, jestvovali tiež rímske kolónie v Ríme a v Genzane, kde bolo 30 Slovákov. Medzi turínskymi a rímskymi Slovákmi bol ten rozdiel, že prví študovali nižšie triedy gymnaziálne v slovenskej reči a boli celkom oddelení od Talianov, zatiaľ v Ríme sa študovalo všetko po taliansky medzi Talianmi. Slováci na Slovensku dobre poznajú našich študentov v Taliansku vďaka tomu, že si často o nich môžu niečo prečítať v "Posle", alebo iných katolíckych časopisoch, v ktorých slovenským saleziánom uverejňovali ich listy. Hoci mnohí na Slovensku si žiadajú, aby saleziáni prišli, je potrebné, aby boli pozvaní aj oficiálne niektorým biskupom. Rehoľníci môžu do diecézy prísť iba vtedy, keď ich tam pozve biskup. Toto pozvanie prišlo a to také, že to prekročilo všetky očakávania...
