„Ja som ležal tiež skoro tri týždne na izolačke. Katechista, ktorý sa staral o chorých don Guione bol známy svojimi populárnymi vydaniami o hygiene. Mal princíp liečiť všetky choroby ricínovým olejom a prísnou diétou skoro nič nejesť počas choroby. Keď som sa už cítil lepšie, prišla mi aj chuť k jedlu. Ale zvýšená teplota ešte nepopustila a mne nebolo povolené jesť solídne jedlá. Avšak iní predstavení, ktorí nesúhlasili s toľkým rigorizmom, mi potajomky prinášali silnejší pokrm. Boli to napr. surové vajíčka a pán direktor ma zasa prekvapil s fľašou červeného marsalského vína, aby som zosilnel.A takto na tretí deň som už bol zdravý a mohol som chodiť na prednášky. Počas tejto choroby som sa pohoršil nad istým mojím predstaveným, ktorý mi radil, že nemusím byť rehoľníkom, že i vo svete možno Bohu slúžiť ako dobrý katolík a otec rodiny. V ústave v Ivrey prekvitali aj duchovné krúžky, ktoré sa samovoľne zoskupovali okolo niektorého spovedníka, ktorý nám rád rozprával o asketike. Cez prázdniny som sa bol na dva mesiace zotaviť na Starej Turej.“ Na jeseň roku 1911 do noviciátu v Lombriascu nastupuje Jozef Ďurica. O don Boskovom diele sa dozvedel z Viedne od známych. Krátky čas bol v Cavagliá a potom vo Folizzo. Chcel sa stať saleziánom a pracovať pre mladých, kňazské povolanie však necítil. Neskôr účinkoval v Maďarsku a na Slovensku, bol to prvý slovenský koadjútor. Pre mladých urobil veľa, mnohí v ňom našli priateľa, ktorý im dobre rozumel. Hoci ústav v Cavagliá bol dosť ďaleko od Uhorska, dosť často sa stávalo, že chlapcov prišiel niekto navštíviť. Ladislavovi Stanovi uverejnili v časopise Kráľovná svätého ruženca v rubrike "Dopisy z ďaleka" článok o návšteve uhorského biskupa v ktorom píše: „Na sviatok sv. Štefana 21.8.1911 navštívil náš ústav v Cavagliá sedmohradský biskup Gróf Gustáv Majlath. Spovedal chlapcov, hoci už bol ustatý z cesty.“ V druhom liste píše Stano o druhej vzácnej návšteve: „Dňa 21. októbra 1911 udelil sviatosť birmovania 22 saleziánskym chovancom, rodákom z Uhorska Jeho Excelencia vsdp. biskup Rábsky Dr. Leopold Várady.“ V lete 1912 Vagač ukončil druhý rok filozofie v Ivrey a na žiadosť direktora v Cavagliá sa vracia do ústavu už ako asistent. Mal robiť asistenta chovancov a k tomu mu pribudlo aj vyučovanie matematiky. Znamenalo to pre neho toľko, že na skúšky z 3. ročníka filozofie a gymnázia sa musel pripravovať súkromne. To aj docielil za dva roky cez tirocínium, ktoré mal prvý rok v Taliansku a druhý rok v Maďarsku. V septembri asistentovi Vagačovi prichádzajú ďalší slovenskí mladíci. Sú to Jozef Psársky z Rybníku od Levíc a Cyril Guniš z Veľkých Chlievan. Možno ich bolo aj viac, ale o ostatných sa nám nič nezachovalo. Jozef Psársky sa do ústavu prihlásil po 5 rokoch maďarského gymnázia. V jeho skupine bol aj 11 ročný Cyril Guniš. Prijali ho, aj keď mal iba 5 ľudových. Ale čože on bol proti Psárskemu "s piatimi gymnáziálnymi vo vačku", len malý pamprlík, ako ho žartovne pomenoval Psársky. Po rokoch však Psárskeho dohonil, ba i predbehol vo vedomostiach a akademických tituloch. Psársky spomína, že v ústave našli okolo 30 chovancov. Vtedy boli v ústave už len tri triedy. Po ich skončení odchádzali do Penanga medzi Talianov. Bolo tam určite viac slovenských chlapcov. František Sersen spomína Žemlu z Trakoníc, ktorý mu bol vzorom nábožnosti a ktorý neskôr zomrel na tuberkulózu. Psársky uvádza spolužiaka a spolunovica Augustína Košíka z Červeníka, ktorý zomrel v roku 1918 ako klerik v Szentkereste pri Ostrihome. Zakiaľ Vagač robí asistenta v Cavagliá, Jozef Bokor aj s Františkom Sersenom študujú filozofiu v Penangu. V druhej polovici školského roku 1912/13 vyzvali predstavení v Penangu niektorých lepších žiakov (asi 15-20), medzi nimi aj Františka Sersena, aby sa pripravovali na verejné štátne skúšky z látky štvrtej triedy. Po zložení mali byť prijatí do piatej triedy na saleziánskom gymnáziu v Turíne - Valsalice. On na skúškach obstál aj z francúzštiny, hoci ju študoval len súkromne. Jozef Bokor odchádza po skončení tretej triedy študovať do novovytvoreného ústavu v Szentkereste. František Sersen k rozlúčke s Bokorom lakonicky dodáva:"A tu sme sa rozišli. Každý šiel svojou cestou. On maďarskou, ja talianskou." Bokor sa v týchto ťažkých a nebezpečných rokoch neprihlásil otvorene za Slováka. Asi si nechcel komplikovať život. Pod maďarským menom chcel kráčať ďalej za svojím cieľom. No v duchu zaiste zostal tým, čím boli jeho rodičia hovoriaci len po slovensky. Psársky spomína, že Bokor nevedel po maďarsky a keďže chcel pokračovať v štúdiách v maďarskom Szentkereste, musel sa naučiť po maďarsky.Dole je link na predchádzajúci článok...
