Zodpovedný pre takýchto šéfov znamená v prvom rade poslušný a podriadený. Takýto prístup však podriadeného nevedie k zodpovednosti, ale k naviazanosti a nerozhodnosti. Veľmi dobre to vidieť na niektorých sektách, kde podriadený bez svojho predstaveného nie je schopný urobiť závažné rozhodnutie.Čo je to slobodná zodpovednosť? Dala by sa vyjadriť trošku inými slovami: Toto ti zverujem, urob to ako myslíš, nebudem ťa viesť za ručičku ako malé dieťa. Máš právo urobiť chybu. Viem, že možno na prvý krát sa ti to nepodarí, viem však, že to chceš urobiť najlepšie ako vieš.Niektorí šéfovia sú radi, keď podriadení za nimi často chodia a na všetko možné sa ich vypatujú. Neboja sa dokonca nazvať to vzájomná komunikácia, hoci v skutočnosti je to iba vypestovaná závislosť.Do jednej firmy prišiel pracovník, ktorý si hneď od prvého dňa na všetko možné chcel pýtať dovolenie. Bol takto vychovaný. Šéf si najprv myslel, že žartuje. Častokrát mu musel pripomínať:“Kamarát už nie si v škôlke, nemusíš si na všetko pýtať dovolenie, si predsa dospelý. Vieš aké sú tvoje povinnosti, máš ich dosť, urob ich ako najlepšie vieš a všetko bude fajn.” Umožnil mu, aby mal slobodnú zodpovednosť a táto prerástla do spoluzodpovednosti a dôvery.Niekedy si môže šéf myslieť, že podriadení ho musia poslúchať vo všetkom a na slovo. Takáto otrocká poslušnosť nemá nič spoločné s duchom slobody. Pracovníka síce zaväzuje vnútorný poriadok firmy, ale rovnako zaväzuje aj šéfov. Ak sa nepočíta vo firme s iniciatívou a tvorivosťou, firma ide dole vodou.Šéf nemôže žiadať od svojich podriadených, aby napr. sadili kapustu hore koreňom, lebo on to takto robí vždy a zdá sa mu to najsprávnejšie. V žiadnom prípade nemá právo žiadať to, čo úplne odporuje zákonom logiky, aj keby ako chcel. Dnes už našťastie takýchto šéfov je veľmi málo a oveľa viac je tých, ktorí sú schopní otvoreného dialógu.Orol nikdy neletí v kŕdli...V mnohých firmách sa usilujú o to, aby sa maximum akcií konalo “komunitne”. Dáva sa veľký dôraz na to, aby najmmä mladý pracovník bol ochotný zrieknuť sa “svojho” v prospech spoločného. Je to určite veľmi dôležitá vlastnosť, niekedy však býva považovaná za jedinú a tí, ktorí sa z času na čas potrebujú zo spoločných akcií "uliať", sú považovaní za čudákov, ktorí rozbíjajú jednotu.Človek, ktorý nie je karikatúrou, ale osobnosťou, z času na čas potrebuje byť sám so sebou, aby si urovnal myšlienky a aby dokázal druhým dávať viac zo svojich darov. Je pravdou, že človek je spoločenský tvor, no na druhej strane je tiež pravdou, že je aj samostatná osobnosť. Na vyzrievanie charakteru je preto rovnako dôležitá partia ako občasná samota.Kto sa nedokáže vysporiadať s občasnou samotou, nevytrvá v žiadnom trvalom záväzku. Šéfovia by toto mali rešpektovať a nemali by sa na takýchto ľudí pozerať ako na čudákov, ale ako na osobnosti, ktoré potrebujú rásť a pochopiť že človek potrebuje byť občas sám.
