"Keď saleziáni už boli na Slovensku v Šaštíne, hľadali miesto aj pre saleziánske sestričky. Istá bezdetná pani ponúkla saleziánom trojposchodový dom v Bratislave na ústav. Direktor don Stano tam išiel neochotne s poznámkou: - Čo vraj budeme robiť s takým ústavom, keď nemáme dosť personálu ani pre Šaštín. Odvetil som mu: - Bude dobrý pre naše sestričky, Dcéry Panny Márie Pomocnice. Prezreli sme si dom aj so záhradou a pani majiteľke som sľúbil, že saleziáni istotne ponuku príjmu, a že o veci hneď budeme informovať aj nášho predstaveného. O pár dní som už iba sám cestoval do Bratislavy. Dobrá pani ma vítala so slovami: - Naša záležitosť je už bezpredmetná. Vyhovela som otcom Redemptoristom a darovala som im môj dom.Vyhovorila sa tým, že vraj pán direktor o dom nepreukazoval veľký záujem. Ešte lepšia príležitosť sa nám ponúkala v Šaštíne, kde bol na predaj starý šaštínsky zámok za bagateľ, iba za 80 000 Kčs. Keď som povedal inšpektorovi Plywaczikovi o kúpe, moc sa mu to nezdalo a povedal mi: - Ešte máte málo starostí? So sestričkami si nateraz dajte pokoj. V Poľsku ich tiež máme a nedarí sa im všetko tak, ako by sa malo... Bola aj ponuka v Papradne pri Žiline. Istá pútnička, ktorá máva vraj aj stigmaty, ponúkala svoj veľký dom pre sestričky, ku ktorým by aj ona vstúpila do rehole. Prišla do Šaštína na púť, keď tam boli práve dve naše sestry Anna Ščepková a Ľudmila Dočolomanská, ktoré prišli z Talianska. Pozval som ich, aby sme si spoločne išli pozrieť dom v Papradne. Zo Žiliny bolo treba ísť 12 km na voze. Dom by bol vyhovoval a dal by sa prispôsobiť, neskôr som však z dopisov zbadal, že zdanlivá svätica je hysterická a nezhodne sa ani s miestnym duchovným, ktorému chce diktovať podmienky. Radšej sme si teda priali mať pokoj s domom v Papradne, ktoré aj tak bolo od ruky.
