Existujú rôzne štatistiky, ktoré hovoria o tom, k akej viere sa Rómovia hlásia. Z mojich doterajších skúseností mi vychádza, že podstatná väčšina z nich sa hlási práve ku Katolíckej cirkvi. Sú niektoré oblasti, kde pôsobia aj iné cirkvi, častokrát veľmi pekne a úspešne.Nemám presný prehľad o všetkých lokalitách, kde sa s nimi robí viac a konkrétnejšie, nie je ich však veľmi veľa. Jednou z "najstarších" lokalít, kde sa venovalo Rómom naplno, bola obec Toporec. Veľmi pekné ovocie tam zanechalo viac ako tridsaťročné pôsobenie kňaza Ondreja Porubca. Ja som tam nastúpil hneď po jeho smrti a našiel som tam živú farnosť, kde skoro všetci Rómovia chodievali pravidelne do kostola. V nedeľu som tam musel dokonca zaviesť tri sväté omše, lebo na dve sme sa nepomestili. Ďalšou z lokalít je sídlisko Poštárka v Bardejove, kde veľmi peknú prácu robia Saleziáni a ich spolupracovníci. Živá farnosť je aj v Jarovniciach, kde majú svoj vlastný kostol. Prácu ostatných poznám iba z počutia, viem, že pribúda ľudí, ktorí sa Rómom venujú a pribúdajú aj lokality. V skutočnosti v každej farnosti, kde príde obetavý kňaz, venuje sa všetkým svojim farníkom, aj Rómom.Ako Cirkev nemáme vytvorené nejaké konkrétnejšie programy. V Košiciach však pracuje rada pre pastoráciu Rómov, ktorej predsedá pán biskub Bernard Bober. Neviem, či existuje niekto, kto by sám seba označil za špecialistu v tejto oblasti. Myslím, že to si netrúfne ani človek, ktorý s nimi pracuje 50 rokov. V našej Cirkvi sú aj Rómski kňazi a väčšina z nich venuje svoje sily komunite, z ktorej vyšli. Niekedy je problém, že ich neprijíma ani minorita, ani majorita. Veľa však záleží na tom, na akej výške je konkrétny kňaz.Kde sa s Rómami nepracuje pravidelne a systematicky, väčšinou patria medzi tzv. "ponorkových kresťanov", ktorí sa vynoria iba na veľké sviatky. Tam, kde je to živé, tam sa zapájajú do cirkevných aktivít spoločenstva. Majú aj vlastné aktivity, väčšinou to však záleží od prístupu kňaza.Deti si dávajú krstiť skoro všetci. Stretávame sa s tým, že niekedy dávajú deti krstiť v tej cirkvi, ktorá má pred krstom najmenšie nároky na to, aby boli pripravení na kresťanskú výchovu svojich detí. Podmienky pre to, aby ich deti mohli byť pokrstené sú v rôznych farnostiach rôzne. Neexistuje nejaké "minimum", ktoré by bolo zavedené ako najnižšia latka, ktorú musia preskočiť aj napriek tomu, že niektorí by ju najradšej podliezli.Vyučovanie náboženstva veľmi závisí na tom, z akého sociálneho prostredia prichádzajú. Ak je problém so základnými návykmi, ako je pozornosť, sústredenosť, ak sú deti hladné, lebo ich rodičia im nedajú do školy desiatu, ak vyrastú v rodine, kde ich v jednej domácnosti žije okolo dvadsať, ťažko sa dá očakávať pozornosť pri vyučovaní. Tam však, kde je rodina integrovaná do spoločnosti, aj deti sú pri vyučovaní bezproblémové.Stáva sa, že v niektorých lokalitách menia svoju príslušnosť k cirkvám, či sektám. Najmä tam, kde viera, do ktorej patria, je u nich "zakrpatená", ľahko sa dajú nalákať najmä k cirkvám, či sektám, ktoré im ponúknu okamžité výhody. Vidím najmä veľký príklon k letničiarskym hnutiam a spoločenstvám, kde je veľký dôraz na citové prejavy. Ak neboli vedení k určitej viere dlhší čas, niekedy ani nevedia, do ktorej cirkvi vlastne patria.Ich prístup k viere závisí od toho, nakoľko sa do nej vhĺbia. Poznám stavebnú partiu chlapov z Toporca, ktorí nikdy nepracovali v nedeľu a to aj vtedy, ak boli na týždňovke. V ich rodinách bolo samozrejmé praktizovanie viery tak v oblasti obradov, ako aj v oblasti praktického života. Ich však k viere priviedli od malička už ich rodičia. Ak chcete niekoho vychovať, musíte začať jeho starou mamou...Za najväčší problém považujem vzťahy veriacej majority a niektorých kňazov k Rómom. Je to veľmi ťažké najmä v obciach, kde síce majú spoločný kostol, ale nedá sa hovoriť o jednom spoločenstve. Sú predsa len inej kultúry a oveľa lepšie ju prežívajú tam, kde majú kostol iba pre seba, ako je to napríklad v Jarovniciach, či na Poštárke v Bardejove. V tomto "ich" kostole radi privítajú návštevy z majority, lebo vedia, že sa jedná o veriacich, ktorí ich považujú za "svojich vo viere". Vedie, že to nie sú tí, ktorí sa síce ku kresťanstvu hlásia, ale ruku v kostole by Rómovi nepodali.Čo je potrebné k tomu, aby evanjelizácia bola kvalitnejšia? Rozprávali sme o tom práve na poslednej rade. Podľa mňa je nevyhnutné, aby táto pastorácia mala ľudí, ktorí sa naplno pustia iba do tejto práce. Týchto ľudí by v rámci každej diecézy mal mať na starosti biskupský vikár podobne, ako je to napr. s vikárom pre maďarsky hovoriacich veriacich. Vikár pre Rómov sa mi zdá dokonca oveľa dôležitejší, z toho dôvodu, že sa tu jedná o národ s úplne odpišnou kultúrou a mentalitou, ktorá si vyžaduje pastoračné prístupy, ktoré to budú rešpektovať.Nie je to jednoduché. Až do roku 1989 mala Katolícka cirkev zakázanú akúkoľvek pastoráciu mimo kostolov, kňazov bolo veľmi málo a stíhali sa venovať iba najaktívnejšim veriacim, medzi ktorých patrilo iba málo Rómov. Oni potrebujú osobnejší prístup a iný spôsob motivovania, bližší ich mentalite. V prvomm rade potrebujú spoločenstvo, kde bude existovať identita "my". Na takúto špeciálnu pastoráciu "nejsou lidi, nejsou peníze". Nedá sa to vybudovať za niekoľko rokov. Cirkvi sú u nás financované cez Ministerstvo kultúry a hoci viackrát avizovali, že rozbehnú projekt "rómskeho misionára", zatiaľ vždy sa jednalo buď o predvolebné sľuby, alebo o vyťahovanie informácií od nás, ktorí s Rómami robíme. Máme podozrenie, že sa jednalo iba o to, aby si mohli napísať vlastné projekty, kde by sa výsledkami našej práce mohli pochváliť ako svojimi.Celkove v Európskej únii a už aj na Slovensku je to niekedy postavené na hlavu. Radšej podporia krátkodobé projekty pochybných mimovládok, ktoré obyčajne končia bez výsledku, ako pravidelnú prácu nejakej cirkvi, ktorá ak niekde začne, dlhodobo pokračuje, a privádza spoločenstvo k hodnotám zodpovednosti. Keď tu k nám na Lunik IX prišla komisia z Únie, zhodnotili to takto: "Robíte výbornú sociálnu prácu a dosahujete pozoruhodné výsledky, prečo to však robia kňazi a nie štát?"
