Prorok Baruch o ich odstránení hovorí dvoma peknými pojmami. Prvým z nich je pokoj spravodlivosti. Túžba po pokoji je v každom človeku, chceme ho mať, no zabúdame na to, že predpokladom pravého pokoja, je pravá spravodlivosť. Pokoj medzi dvoma ľuďmi nie je možný tam, kde jeden druhému spravodlivo neuzná, že popri chybách má aj veľa dobrých vlastností. Pokoj voči Bohu nemôže byť tam, kde človek nie je ochotný dávať Bohu to, čo je spravodlivé. Nestačí iba túžba, musí byť podopretá konkrétnymi krokmi. Všetky hádky a všetky vojny začínajú nejakou nespravodlivosťou.Druhým pojmom je sláva bohabojnosti. Je to aktuálne najmä dnes, keď sa byť slávnym stalo hodnotou. Málo ľudí však túto slávu dosiahlo bohabojnosťou. Nejde tu o nejaký strach. Ide tu o skutky v bázni, aby som milovanému nespôsobil smútok. Z koľkých slávnych ľudí na svete má Boh naozaj radosť, a z koľkých z nich má svet naozaj osoh. Mali by sme túžiť po sláve, ktorá tvár Boha rozžiari úsmevom, lebo iba takáto sláva je skutočnou slávou aj napriek tomu, že väčšinou sa to deje medzi Bohom a človekom. Takáto sláva vedie človeka v pokoji a v radosti. Vedie ho k tomu, aby preukazoval spravodlivosť iným a aby bol k nim dobroprajný, teda milosrdný.Aj Izaiáš a Ján Krstiteľ vyzývajú k urovnávaniu ciest. Hlavne Ján Krstiteľ je v tom veľmi dôrazný, pretože vie, že príchod Kráľa kráľov je už veľmi blízko. Vie, že príchod Svetla sveta je potrebné osláviť rozjasnením svojho vnútra pokáním. Každý z nás má priložiť ruku k dielu, a tak ako na adventnom venci pribúda svetla, malo by ho pribúdať aj v našom vnútri. Každý má možnosť privítať príchod Božej spásy v malom dieťati, no skutočnú radosť zažijú iba tí, ktorí budú pripravení. Prosme si o silu rozjasňovať svoje vnútro, prosme si o silu vypĺňať doliny konaním dobra a obrusovať kopce skutočným pokáním. To nespočíva iba v ľútosti a vyznaní, spočíva v náprave. Spočíva v rozhodnutí na stavbu cesty používať pevný, trváci materiál...
